Rozhovor s Danielou Halenárovou, mamou Juraja, ktorá nám otvorene prezradila o svojich pocitoch, spomienkach a sile, ktorú nachádza v rodine po strate svojho syna.
Chodíte pravidelne za synom na cintorín. Čo mu zvyknete rozprávať?
„Priznám sa, stále to je pre mňa a našu rodinu ťažké. Niekto povie, že čas zahojí rany, ale ja žiaľ cítim rovnako.
Život ide ďalej, veľkú radosť mi robí vnúčik Nicolas, ktorý sa na ocina neskutočne podobá.
Jurka mám každý deň pred očami, stále na neho myslím. Toto by nemala prežiť žiadna mama, že pochováte svojho mladého syna.“
Juraj nie je medzi nami už sedem rokov.
„Prešlo to rýchlo, ťažkých a bolestivých sedem rokov. Doteraz si neviem vysvetliť, čo sa vlastne vtedy stalo. V deň jeho narodenín, vo štvrtok 27. júna 2018, sme si telefonovali a gratulovala som mu.
V jeho hlase som cítila dobrú náladu. Bol veselý a vtipný. O niekoľko hodín už nebol na svete.
Napokon sa jeho telo našlo na ďalší deň v lesoparku, len pár metrov od bytu, v ktorom bývala jeho sestra Kristína. Stále nám veľmi chýba a tým je povedané všetko.“
Polícia prípad vyšetrovala a nakoniec ho uzavrela s tým, že príčina jeho smrti bola samovražda. Ako to vnímate?
„S tým sa nikdy nestotožním. Aj preto, že mal pre koho žiť, mal tu rodinu, blízkych a syna, ktorého neskutočne ľúbil. Nikdy nehovoril, že má nejaké problémy, na nič sa nesťažoval.
Domov sa vracal v dobrej nálade a s úsmevom na perách. Stále sa pýtam, čo je za tým, prečo môj syn takto skončil? Veľa otázok, ale jasnú odpoveď zrejme nikdy nedostanem.“

Aký bol Juraj ako dieťa?
„Veľmi dobrý. Dcéra Kristínka bola taká priebojnejšia, Jurko skôr plačlivejší. Keď niečo zlé spravil, tak sa rozplakal. Ale s deťmi sme nemali najmenší problém.
Syna nebavili autíčka či hračky, len tú loptu mal od útleho detstva pred sebou. Ako malý si na stavenisku roztrhol nohu. Doktor mu to zašil ako vrece a išli sme ďalej. Odvtedy nemal v kariére vážne zranenie.
Začínal s futbalom na Lokomotíve a potom chodil do športovej triedy na Základnej škole Kornela Mahra. Neskôr sa vyučil za automechanika, ale tento obor ho neťahal. Videl sa vo futbale.
V rodine bol Jurko pre svoju príjemnú povahu obľúbený. S každým si rozumel. Aj mňa dokázal potešiť. Spomínam si, že na narodeniny mi priniesol obrovskú kyticu ruží. Hneď ma s ňou vyfotil a obrázok mi dal zarámovať.“
Bol v jedle prieberčivý?
„My s dcérou sme si varievali klobásky či párky, Jurko len ohŕňal nosom. Mäsový nebol. To už muselo byť, aby do seba hodil šunkový chlebík.
Ale tešil sa na nedeľu, na dobrú slepačiu polievku. On mal radšej palacinky, sladké pečivo, kakao. To bolo jeho.“
Chlapec z Trnavy skončil v hlavnom meste, kde urobil skvelú kariéru.
„Nikdy som nevnímala, že by mal Spartak o nášho syna vážny záujem. V Interi boli priamočiarejší.
Chlapca videli a funkcionárom padol do oka, mali o neho vážny záujem. Jeho prvý rok v Bratislave bol náročný, ale spoločne sme to dali.“
Mal ambície stať sa trénerom?
„Jeho celý život bol prepojený futbalom. Chcel v ňom zotrvať a zvažoval, že si urobí trénerskú licenciu.
Lákala ho práca s deťmi, že by nádejným hráčom odovzdával svoje skúsenosti a pripravoval ich na futbal. Netúžil fungovať v seniorskom futbale.“
Robí vám vnúčik radosť?
„Áno. Už má 11 rokov. Hrá za Inter, dobre sa učí. Pred pár dňami sme boli spoločne na výlete v Prahe a páčilo sa mu. Navštívili sme aj múzeum voskových figúr.
Nicolas hneď objavil Davida Beckhama, tak sa s ním aj vyfotil. Užil si to. Do Prahy išiel so sadrou na ľavej ruke. Dedo ho predtým zobral na bicykel a nešťastne spadol.
Vždy sa teším, keď vnúčik príde za mnou do Trnavy a vtedy sa ma opýta: Baby, niečo dobré navaríš?
Keď je u mňa, loptu naháňame, stále sme na ihrisku. Futbal ho baví, ale teraz je predčasne hovoriť, či z neho vyrastie futbalista po vzore tatina. Podstatné je, že športuje.“
Čo by ste synovi odkázali do neba?
„Jurko, stále na teba myslíme. Tá bolesť v našich srdciach je obrovská. Toto sa stať nemalo... Tvoj synček ťa často spomína a ja v ňom vidím teba.“