Z céčka prípravky cez úrad práce k ôsmim titulom so Slovanom. Lukáš Pauschek je ligový unikát

Zapísal sa do histórie našej najvyššej súťaže. Obranca Slovana Bratislava Lukáš Pauschek sa stal prvým futbalistom s ôsmimi majstrovskými titulmi v Niké lige, keď prekonal ex-spoluhráča Ibrahima Rabia. Tridsaťdvaročný bratislavský rodák je unikát aj v tom, že všetky trofeje získal s jediným klubom!

Ako sa vám páči označenie rekordér či unikát Niké ligy?

„Je to krásne. Tie prívlastky sú super a veľmi si to vážim. Vždy som sníval, že budem v niečom výnimočný, jedinečný. Podarilo sa mi to, takže som naozaj šťastný.“

Zložité obdobie

Čo všetko ste museli urobiť, aby sa podarilo ten sen naplniť?

„Vybrať si správny klub (smiech). Mám špecifický vzťah k Slovanu. V klube som od siedmich rokov, prešiel som všetkými kategóriami. Slovan mám v srdci, vždy to bude pre mňa klub číslo jeden. Samozrejme, keď som bol mladší, vnímal som to inak. Neskôr som si už uvedomoval, že Slovan je vždy favorit ligy.

Neustále som sa snažil ukazovať kvalitu, aby som mohol v klube zostať. Doteraz sa mi to vždy podarilo, rovnako aj v momente, keď som sa vrátil z Česka. Vtedy to bolo pre mňa zložité obdobie, o to som klubu vďačnejší, že mi dal dôveru. Keď sme sa vtedy opäť dohodli so Slovanom, vôbec som neuvažoval, že by z toho mohla byť takáto úspešná séria.

Po zlom období som chcel predovšetkým znovu niekam patriť. Chcel som byť súčasť klubu a hrávať futbal. Keď mi vyšiel Slovan, opäť som len chcel dať do toho sto percent. Potom mohol prísť aj úspech a o to som teraz radšej, že sa to takto skončilo.“

Vždy úprimný a na ihrisku vždy poctivý - taký je Lukáš Pauschek. (zdroj: Šport/Jano Koller)

Boli ste už v skoršom veku medzi rovesníkmi výnimočný? Prerastali ste ich kvalitatívne?

„Práveže ja nie som tento prípad. V prípravke Slovana sme boli počas môjho prvého roku rozdelení na tri výkonnostné tímy, keďže nás bolo veľmi veľa. Najlepší boli v áčku a ja si dodnes pamätám, že som patril do céčka. Vtedy mi to však bolo jedno, bol som rád, že môžem hrať futbal.

Postupom času sa to u mňa začalo zlepšovať, ale viem, že aj vo vyšších kategóriách boli talentovanejší chalani. Ja som však nikdy neklamal, nepodvádzal. V tréningoch, ani nikde inde. Vďaka za to patrí mojim rodičom, ktorí ma takto vychovali a vyformovali. Všetky cvičenia som robil nanajvýš poctivo.

Keď bolo treba urobiť desať kľukov, urobil som ich desať. Nie osem, ani deväť. Keď nás v doraste trénoval Jozef Majoroš, vždy zdôrazňoval, že hráč musí robiť aj niečo navyše, keď sa chce presadiť. On sám bol veľmi pracovitý futbalista.

Jeho slová mi utkveli v pamäti a vtedy sa to vo mne ešte viac zlomilo. Hoci bolo treba robiť ešte robiť úlohy a otec na mňa čakal vonku v aute, zostával som po tréningu večer v posilňovni. Vonku tma, nikde nikoho a ja som robil veci navyše. Nehovorím, že len to ma potom katapultovalo do áčka, ale určite som sa aj vďaka tomu zlepšil.“

Spomenuli ste rodičov. Kto ďalší by si ešte od vás zaslúžil slová vďaky za to, čo ste dosiahli?

„V extrémne ťažkých časoch, keď som sa vracal z Čiech a bol som dva mesiace na úrade práce, pričom som už mal syna, pri mne neskutočným spôsobom stála moja priateľka a momentálne už takmer rok manželka. Vďaka nej som veril, že znova príde šanca, že sa opäť naštartujem.

Trénoval som sám, s kamarátom, neskôr s B-tímom Slovana. Prekonal som ťažké obdobie, napokon sme sa dohodli s klubom na zmluve. Všetko som to ustál najmä vďaka manželke a synovi. Zároveň by som chcel spomenúť a poďakovať sa aj mojej svokre, ktorá je naozaj úžasná. Ona vyvracia všetky fámy o tom, že svokry sú najhoršie bytosti na svete. Je presný opak a je mi akoby druhá mama.“

Aj trpká príchuť

Bude najčerstvejší titul špeciálny v tom, že ste ho získali v sezóne, keď sa Slovan prvýkrát v histórii predstavil v hlavnej súťaži Ligy majstrov?

„Ak budem v budúcnosti spomínať na tituly, určite budem vedieť, že pri ôsmom sme hrali Ligu majstrov. Na druhej strane to má pre mňa aj trpkú príchuť. Každý športovec by to asi tak mal mať nastavené v hlave, že keď sa dostaví úspech – v tomto prípade titul – chce sa oň dostatočnou mierou pričiniť.

V mojom prípade to však nie je ideálna sezóna. V prvom ligovom kole proti Komárnu som si zranil rameno a bol som dva mesiace mimo. Keď som sa snažil nabehnúť naspäť, veľa šancí som nedostával a tak to išlo celú sezónu. Nechcem povedať, že si to teraz nevážim, ale pri tomto titule nemám pocit, že som bol jeho veľká súčasť. Mám to takto v mysli a som z toho smutný, ale určite to neznamená, že si túto trofej nebudem vážiť.“

Pri deviatom titule by ste teda chceli mať odohratých viac ako deväť zápasov v ligovej sezóne…

„Samozrejme, ale otázne je, či budem mať možnosť získať deviaty titul. To ukáže až budúcnosť. Určite však chcem v ďalšom ročníku odohrať viac zápasov ako v tom aktuálnom.“

Keď sa na to pozrieme fakticky, 30. júna sa vám končí zmluva so Slovanom. Sú už na programe dňa rokovania s vedením klubu o prípadnom ďalšom pokračovaní spolupráce?

„Všetko je otvorené. Verím, že rokovanie sa uskutoční, ale je to v rukách môjho agenta, ktorý sa tým bude zaoberať.“

Hoci ste toho neodohrali toľko, koľko by ste si predstavili, na intenzite osláv to z vašej strany asi neubralo. Alebo sa mýlime?

„Budem úprimný, ako vždy. Po zápase so Žilinou bol plán ísť to osláviť – a chalani aj boli niekde vonku a počul som, že to bolo celkom zaujímavé – ale ja som sa vypýtal hrať za B-mužstvo, ktoré malo zápas na druhý deň. Tréner totiž naznačil, že v Podbrezovej dostanú šancu tí, ktorí hrávali menej. Chlapcom som teda povedal, že von nejdem, aby som sa vyspal na zápas béčka.“

Aspoňže ste boli na druhý deň u Juraja Kucku v Bojniciach. Aké to bolo tam?

„Áno, Kuco nás pozval k nemu do reštaurácie. S Maťom Trnovským sme prišli po zápase béčka, viacerí chalani tam už boli. Spoločne sme oslávili zisk titulu a bolo to naozaj super. Boli sme tam najmä Slováci, čo ma aj trochu mrzí, že sa nepridali ďalší spoluhráči. Šiel som tam totiž najmä kvôli Kucovi, ktorý spravil neskutočne veľa pre futbal a myslím si, že si zaslúžil ešte väčšiu oslavu, ktorá bola vlastne aj rozlúčka…“

Aké to bolo pôsobiť s ním v jednom mužstve?

„Nikdy som nezažil v tíme takého hráča a človeka v jednej osobe. Má neskutočný charakter a veľké srdce. Vždy si povedal svoj názor, s každým sa vedel porozprávať. Obrovský profesionál! Málokedy sa nájde taký futbalista. Mal krásnu kariéru, úspech za úspechom. Keď si naňho spomeniem, vždy mám úsmev na tvári. Na ihrisku nechal zakaždým všetko, celé srdce, aj keď mu zápas možno vyšiel menej.“

S fanúšikmi sa Juraj Kucka rozlúči v sobotu v zápase s Košicami, zároveň sa bude opäť oslavovať aj majstrovský titul. Ako sa na to tešíte?

„Veľa hráčom sa niečo také nepodarí za celú kariéru, preto treba každý titul patrične osláviť. Je fajn, že sa pre zmenu nebude oslavovať na štadióne, ale program je zase trochu iný. Všetci sa na to tešíme, ale rovnako sa už tešíme na voľno po sezóne.“

Hegemónia Slovana trvá v Niké lige už sedem sezón, koľko ešte môže pokračovať a od čoho to bude závisieť?

„Ponúknem skôr reálny pohľad, keďže končí nielen Kuco, ale zmluvy vypršia aj ďalším šiestim či siedmim hráčom. Ako už bolo avizované, káder čakajú výraznejšie zmeny. Ak to tak naozaj bude, možno si to na nejaký čas vyžiada svoju daň. Nikde nie je napísané, že keď sa mužstvo obmení, že naďalej pôjde ako hodinky. Samozrejme, želám si, aby to šlo Slovanu v každom ďalšom roku rovnako ako doteraz.“