Nemyslím si, že Slováci zaspali. Problém je nízky zárobok, hovorí tréner basketbalovej reprezentácie

Keď v apríli Slovenská basketbalová asociácia oznámila, že Aramisa Nagliča na lavičke mužskej reprezentácie vystrieda srbský odborník Oliver Vidin, nebolo to veľké prekvapenie. Dôverne pozná tunajšie podmienky aj hráčov a nebojí sa výzvy úspešne previesť národný tím augustovou predkvalifikáciou MS 2027.

Do „veľkej“ európskej kvalifikácie z trojčlennej A-skupiny, ktorú tvoria Slovensko, Ukrajina a Švajčiarsko, postúpia dvaja najlepší.

Že vás basketbalový osud znova zavial na Slovensko, nebude náhoda. Je to tak?

„Mám tu veľa priateľov a známych. Nie je pre mňa prekvapením, že som späť. Stále sledujem slovenský basketbal a dianie v ňom. Možno menej ako predtým, lebo som mal veľa iných povinností s mojimi tímami v Poľsku a Maďarsku, ale nikdy som ho nespustil z očí. Takže nie, pre mňa to určite nie je prekvapenie.“

Prezraďte, bolo to ľahké alebo ťažké rozhodovanie?

„Vôbec nebolo ťažké. Prial som si to už dávnejšie. Mal som kdesi v hlave, že by som sa chcel stať trénerom reprezentácie. Je to celkom nová výzva, iný systém skladania a prípravy tímu, iný systém súťaže. Ale uvidíme, ako na tom budeme. Všetko sa bude odvíjať od toho, ktorých hráčov budeme mať k dispozícii. Niektorí majú iné povinnosti, zranenia, ďalšie problémy. Uvidíme, ako budeme vyzerať, no vzhľadom na okolnosti vieme, že práve to, v akej budeme zostave, zo všetkého najviac ovplyvní naše šance.“

Rovnako ako vaši predchodcovia Aramis Naglič, Oleg Meleščenko či Žan Tabak budete akiste narážať na to, že okruh adeptov na reprezentačný dres sa limituje možno na dve, maximálne tri desiatky hráčov...

„Áno, je dosť obmedzený.“

Dá sa s tým z pozície hlavného kouča seniorskej reprezentácie spraviť čosi zásadné?

„Jasne, že dá. Treba pracovať s tým, čo je. Hlavné ale bude, aby chalani boli zdraví. Niektorí z kľúčových hráčov budú možno potrebovať pauzu. Lebo tu koleno, tam krížny väz – čiže stále tu bude tá otázka, kto práve môže reprezentovať. Navyše sú tu chlapi, ktorí idú do NCAA, konkrétne Timo Malovec a Sebastián Rančík. Je nad nimi veľký otáznik, či ich pustia zo školy, keď budeme hrať súťažné zápasy. To sú tie otázky, ktoré nás najviac trápia.“

Trápia vás teraz, pred letom, no ak Slovensko postúpi z predkvalifikácie, tak „veľká“ kvalifikácia MS 2025 sa bude hrať v jesenných a jarných termínoch a tam budete zrejme na hráčov z univerzít môcť celkom zabudnúť, nie?

„Všetko záleží od konkrétneho trénera na univerzite. Bývajú aj situácie, keď chcú pustiť hráča. Ale čo mám informácie, tréner Univerzity Miami je nový. Možno sa bude báť púšťať zverencov. A možno aj z obáv o svoju pozíciu, čo mu nemožno mať za zlé. Môže byť tak aj tak. To teraz nevieme. Musíme sa zhovárať s týmito ľuďmi, presvedčiť ich o tom, že pre hráča aj univerzitu by bolo dobré, keby ich zverenci reprezentovali.“

 Mladých hráčov treba zaplatiť

Vy ste sa na Slovensku ako kouč po prvý raz predstavili pred takmer dvomi dekádami ako tréner Dolného Kubína. To bol klub, ktorý vychovával talentovaných mladíkov. Vytratil sa nielen tento klub, ale aj ďalšie a s nimi z ligovej scény odišlo aj viacero talentov. Povedzte, kde podľa Vás robí Slovensko chybu, kde zaspalo, že špička je taká úzka a tréner reprezentácie nemá príliš možností na výber?

„Nemyslím si, že Slovensko vyslovene zaspalo. Všade je to problém. Mladí hráči končia juniorský vek a majú ísť k seniorom a hrať tam... Prvá vec, vždy veľmi záleží od trénera. Druhá vec, nie každý mladý hráč sa rozhodne, že chce byť stopercentný profesionál. Na Slovensku v tom nevidia nejaký atraktívny zárobok. To je podľa mňa najväčší problém.“

To, zhodou okolností, konštatujeme aj my v niektorých komentároch...

„Keby mladí chlapci videli, že majú šancu zarobiť si... Nie len tak si rekreačne privyrobiť, ale naozaj zarobiť – hráčsky vek je limitovaný, trvá desať, možno pätnásť rokov. Za ten čas treba niečo zarobiť. Každý z nás žije z peňazí, má rodinu. A práve to nevidím, že by sa na Slovensku hýbalo. Domáci hráči nezarábajú veľa. Mladí to vidia a rozhodujú sa často pre školu – čo je tiež v poriadku, lebo aj vzdelanie treba – a idú inou cestou.“

S tým, že chýba širší okruh dostatočne kvalitných basketbalistov, súvisia aj debaty o tom, koho a či vôbec niekoho naturalizovať. Pritom Slovensko už v minulosti dalo cudzincom pas, aby hrali za národný tím. Spomeňme Peta Lisického, Neša Miloševiča, Kyla Kurica, či Andreho Jonesa. Ako tréner reprezentácie budete mať k tomu čo povedať. Váš názor?

„Musí to byť hráč, ktorý je hladný a chce sa ukázať. Zároveň musí dosahovať špičkovú úroveň. A práve v tom tkvie problém, že ak je taký hráč z Euroligy, alebo NBA, ťažko by sme presviedčali klub, aby ho pustil na kvalifikačné okná, lebo v tom čase sa hrajú aj Euroliga aj NBA. Čiže možný výber sa nám zužuje na basketbalistov pôsobiacich v EuroCupe alebo v Lige majstrov. A zároveň takých, ktorým nejde len o pas, ale skutočne chcú reprezentovať. Nemôže to byť starý hráč, lebo musí mať motiváciu. A nemôže byť ani príliš mladý, lebo potrebujeme, aby priniesol nejaké skúsenosti...“

Čiže vravíte, že je čoraz zložitejšie, nájsť typologicky vhodného adepta, hej?

„Ľahké to nie je, ale budeme to skúšať. Máme nejaké možnosti, ale je predčasné sa zamýšľať, čo z nich sa napokon zrealizuje.“

Nikto sa nevyhováral

V auguste čakajú Slovensko dôležité zápasy druhej fázy predkvalifikácie MS proti Ukrajine a Švajčiarsku. Čo chcete dovtedy s vašimi novými zverencami stihnúť?

„Túžime postúpiť z predkvalifikácie. Máme čas nastaviť systém v obrane i v útoku. Musíme absolvovať prípravné zápasy. Nemáme toho času zas až tak veľa. V tomto momente máme dohodnuté priateľské stretnutia s Rakúskom, s Chorvátskom a možno sa podarí aj s Macedónskom.“

Už viete, že keby sa vám podarilo prejsť predkvalifikáciou, v tzv. „veľkej“ európskej kvalifikácii by ste narazili na veľmi atraktívnych súperov. Čo vravíte na žreb?

„Dobrý. V jednej grupe sú moji, čiže Srbi. S nimi Turecko a Bosna. Druhá možnosť je Španielsko, Gruzínsko a kvalifikant z ďalšej skupiny. Podľa mňa asi Dánsko. Každá z tých reprezentácií je silná. Nemá zmysel o tom polemizovať. Pravidelne hrávajú na majstrovstvách Európy, niektorí aj na svetovom šampionáte. My, samozrejme, budeme vždy hľadať našu šancu. Šanca je vždy – to sa nehovorí nadarmo. Tak to je.“

Dokonca sa črtá, že Slovensko by mohlo zažiť podobný sviatok, ako vlani na jeseň, keď na duel proti Španielsku prišlo vyše 10-tisíc ľudí. Motivácia navyše?

„Jednoznačne. Mňa tešia také vyhrotené zápasy. Ale vraciame sa k tomu, že naše šance sa budú odvíjať od toho, kto bude môcť byť v slovenskom drese na ihrisku, ktorí chalani budú môcť prísť. Rozprával som sa so všetkými kandidátmi a každý z nich chce reprezentovať. Ale z rôznych dôvodov – a predovšetkým ide o tie zdravotné – nebudú v lete k dispozícii úplne všetci. Potešilo ma ale, že každý z adeptov na miesto v národnom tíme chce reprezentovať. Nezazneli žiadne výhovorky.“

Zrejme pomáha, že azda so všetkými sa roky poznáte...

„To je pravda. Niektorých som aj trénoval. Vždy sa ľahšie rozpráva s chalanmi, s ktorými sa roky poznáte a vedia, čo môžu očakávať. V tomto mám výhodu.“

Tento rok zrejme bez Madzina

Na Slovensku sme vás pri práci mohli sledovať naposledy v sezóne 2018/19. V čom sa Oliver Vidin odvtedy zmenil, okrem toho, že je skúsenejší?

„V ligách, kde som pôsobil, bolo konkurenčnejšie prostredie, viac rivality. Reálne, boli to silnejšie súťaže ako slovenská SBL. O pozícii poľskej ligy, že je veľmi silná, vie asi každý. To nie je tajomstvo. Pôsobil som v dvoch z historicky najvýznamnejších klubov, v Slasku Vroclav a Zastale Zielona Góra. So Slaskom som hral EuroCup a so Zastalom vo VTB lige aj proti euroligovým súperom, než došla vojna na Ukrajine. To sú veľké skúsenosti a zároveň takmer najvyššia úroveň, na ktorú to tréner zo slovenskej ligy môže dotiahnuť. Vyššie je z líg už len Euroliga a NBA. Aj preto by som povedal – nie, že som sa zmenil – ale, že som spravil progres.“

Chápeme to správne, že chcete popri práci s národným tímom Slovenska naďalej pokračovať aj v práci na klubovej úrovni?

„Presne tak. Taká je dohoda s federáciou aj s klubom. Moja podmienka pri vyjednávaní na klubovej úrovni je, aby som mohol pracovať so slovenskou reprezentáciou. Niektoré kluby môžu aj nesúhlasiť, ale v takom prípade by sme sa nedohodli.“

Vieme, že sa črtá podoba vášho realizačného tímu. Prezraďte, s kým počítate?

„Budeme pokračovať s Marošom Helmecym a dohodnutí sme tiež s Wojciechom Walichom, s ktorým som spolupracoval už vo Vroclave. Rozprávali sme sa aj s Michalom Madzinom, ale rešpektujem, že zatiaľ to vyzerá tak, že bude mať v nasledujúcich mesiacoch nielen veľa pracovných ale aj súkromných povinností, a tak nebude mať čas a priestor byť aj s nami. Ak nebude môcť Mišo, ďalšieho asistenta neberieme. Ešte oznámime mená kondičného trénera, fyzioterapeutov a lekára. Ale čo sa týka trénerského štábu, vystačíme si aj v tomto zložení, s dvomi asistentmi.“