Krajnovič vtrhol do našej ligy titulom v roku 2006. Niekdajší burlivák povedie už ôsmy slovenský tím

KRUNOSLAV KRAJNOVIČ je nesporne jednou z najvýraznejších trénerských osobností v histórii našej najvyššej súťaže. Pre niekdajšie konflikty s inými trénermi ale aj fanúšikmi súpera, sa kedysi o ňom hovorilo aj ako o búrlivákovi, či kontroverznej osobnosti. Tie časy sú dávno minulosťou. Teraz, rovnako ako vtedy, zaznievajú komplimenty na adresu jeho profesionálnych kvalít.

Na Slovensku ich po prvý raz ich preukázal už v ročníku 2005/06, keď doviedol k majstrovskému titulu BK E.S.O. Lučenec. Naposledy ich potvrdil vlani, keď s nováčikom Nitra Blue Wings obsadil v SBL skvelú bronzovú priečku.

Následne sa jeho cesty s nitrianskym klubom rozišli, no dlho bez práce nezostal. Krátko po tom, ako chorvátsky rodák žijúci na Slovensku oslávil päťdesiatku (11. augusta), sa upísal Svitu.

Iskra bola síce dohodnutá s bosnianskym koučom Slobodanom Niničom, no keď ten porušil zmluvu, stavila na istotu. Populárny „Kruno“ tak bude pôsobiť na ôsmej adrese v rámci našej najvyššej súťaže.

Sú to zhruba tri týždne, čo ste prijali angažmán vo Svite. Aké sú vaše prvé pocity a dojmy z nového pôsobiska?

„Je neobvyklé, že klub sa dohodne s trénerom, ten poskladá káder podľa seba a nakoniec nepríde, neodrobí ani jeden tréning. Je to v prvom rade ťažká situácia pre samotný klub, ale tiež pre hráčov. Vo Svite to riešili svižne. Kontaktoval ma prezident Ján Drobný a vzhľadom na to, že som bol v danom momente voľný, dohodli sme sa na spolupráci.

Už sa nezaoberáme tým, čo sa stalo. Hľadíme dopredu, aby sme sa čo najlepšie pripravili na blížiacu sa sezónu. Aby sme z tohto kádra vytiahli najviac, čo sa dá. Najpodstatnejšie je, že chalani robia, snažia sa, poctivo pracujú. Samozrejme, trápia nás aj zdravotné ťažkosti – viac choroby ako zranenia.

Ani jeden tréning sme zatiaľ neabsolvovali všetci pohromade. Zapracovávame teraz aj dvoch nových hráčov, potrebuje to čas. Na začiatku sezóny to ešte nebude ideálne, no verím, že časom to bude lepšie a lepšie.“

Krunoslav Krajnovič s hráčmi Prievidze Jamari Wheelerom a Patrik Lukáčom v marci 2023, v zápase s Interom Bratislava. (zdroj: TASR)

Mrzí ho odchod Kubalu

Svit je vašim ôsmym pôsobiskom v slovenskej najvyššej súťaži. Tradičná bašta, odkiaľ vzišlo mnoho kvalitných hráčov. Aj teraz by Iskra rada dala priestor odchovancom. S tým máte bohaté skúsenosti...

„Áno, nikdy som nemal problém dať príležitosť mladým basketbalistom, ktorí mali chuť makať a tú príležitosť si zaslúžili. U mňa nedostáva nikto nič zadarmo. Nie som typ trénera, ktorý dáva, ale nedostane nič naspäť.

Je to nielen moja vízia, ale aj vízia klubu, že tí chalani na ihrisku skutočne čosi odovzdajú. Že vrátia dôveru, ktorú dostali. Mám teraz vo Svite pár zverencov, ktorí boli súčasťou družstva už aj v minulých rokoch.

Či príležitosť, ktorú dostali, bola väčšia alebo menšia – do toho sa nestarám a nie je to podstatné. Podstatné je, ako využijú šancu, ktorú dostanú teraz. Len na nich záleží, aká bude tá príležitosť.

Určite nechceme hrať v úzkej rotácii. Ako kouč neobľubujem hrať so šiestimi, maximálne siedmimi hráčmi. Naopak, vždy ma teší, ak nám mladíci rozšíria rotáciu. Ale je to najmä na nich.“

Nechali ste sa počuť, že aj z tejto perspektívy vás zvlášť mrzí jeden odchod.

„Osobne mi je ľúto, že v tíme nezostal Lukas Kubala, ktorého v jeho šestnástich rokoch považujem za jednu z najväčších nádejí slovenského basketbalu. Určite by v tomto družstve dostal veľký priestor. Bohužiaľ, nezostal, čo mrzí mňa i ďalších ľudí v klube.“

Svit nepatrí do okruhu adeptov na medaily. Aké sú vaše očakávania?

„Celkom reálne, sú, že naši hráči dosiahnu pokroky v ich hernom prejave a ako tím skúsime spraviť aspoň o krok viac. Myslím tým postavenie v tabuľke, keď v uplynulej sezóne skončil Svit na ôsmom mieste.

Momentálne sme najmladšie družstvo v lige. Máme štyroch amerických nováčikov, plus hráča zo Srbska, ktorý má len 21 rokov. Ak to zhrniem, budem spokojný, ak dosiahneme výsledkový pokrok a hráči individuálny herný pokrok.“

Mať vtedy dnešný rozum...

V auguste, ste oslávili päťdesiatku. Na Slovensku ste prerazili pred 20 rokmi. V čom je dnešný Krunoslav Krajnovič iný než ten, ktorý v sezóne 2005/06 priviedol k titulu Lučenec?

„V mnohom. Ak by som niečo mohol zmeniť, možno by som si ušetril niektoré extempore. Keby som mal dnešný rozum, určite by som sa v minulosti niektorých nedopustil.

Aj keď som si vtedy myslel, že to bolo správne, zrejme by som sa snažil vyhnúť takým situáciám, hoci je to niekedy ozaj ťažké. V posledných rokoch som pokojnejší.

Možno odkedy sa mi narodila dcéra. Človek už inak nahliada na svoju robotu. Triezvejšie, múdrejšie, pokojnejšie.

Dokážem lepšie oddeľovať veci podstatné od menej podstatných a od tých celkom nepodstatných, ktoré ani netreba riešiť. Celkovo sa na život pozerám pozitívnejšie.

Vždy som bol spokojný a tešil som sa z malých vecí, čo je v rozpore s tým, že ako tréner vždy očakávam, že sa na tréningoch i zápasoch spraví maximum. Vždy viac a viac. Ale v súkromí ma tešia celkom drobné veci.

Tie drobné sú najpodstatnejšie – aby sme boli zdraví, milí k sebe, úctiví. Myslím, že aj ľudia vnímajú, že dnes som už iný. Už to nie taký temperamentný Kruno ako v začiatkoch profesionálnej kariéry, ktoré boli späté so Slovenskom.

Čo sa nezmenilo – a je to aj dôvod, prečo som tu pôsobil v toľkých kluboch – že mne sa zo Slovenska ani nechcelo odchádzať. V každom z tých klubov som chcel odviesť čo najlepšiu robotu.“

Pôsobili ste aj v rodnom Chorvátsku, Kosove, Bosne a Hercegovine, no najdlhšie práve u nás. Predsa len, nebanujete, aspoň niekedy, že ste neodišiel?

„Myslím, že nemám príliš za čím ľutovať. Na Slovensku mám rodinu a nechcem od nej odchádzať. Aj preto som rád prijal ponuku zo Svitu.

Jednu vec som si však na Slovensku dosiaľ nesplnil. Hoci som ju mal v hlave od prvej sezóny, čo som sem prišiel a vyhral titul s Lučencom.

Nikdy som nedostal príležitosť ani u jednej reprezentácie. Myslím od U16 až po mužov. Domnievam sa, že aj v tomto smere som mohol niečo odovzdať, ale bohužiaľ, nestalo sa.“

Boli časy, keď ste dostávali aj nálepky ako kontroverzný a pod. Ale kdekoľvek ste pôsobili, fanúšikovia si vás rýchlo obľúbili, ba až zamilovali. Kde vám zostali najpevnejšie priateľstvá a väzby?

„Všade. V Lučenci, v Spišskej, Prievidzi, Nitre, Žiline... Aj keď sa s tými ľuďmi nevidíme hoci aj rok, potom sa ozvú, napíšeme si - napríklad, aby mi popriali všetko dobré v novom pôsobisku.

Asi je to aj preto, že som prístupný ľuďom. V prvom rade nie som tréner, ale človek. Nenamýšľam si, že som niečo viac než ľudia, ktorí prídu na zápas ako diváci. Všetci robíme basketbal – okrem toho, že je to naša práca – aby sme ľudí bavili.

A keď vedia, že sa môžu porozprávať, čosi sa spýtať, zastaviť ma hoci aj na ulici, tak cítia, že sme si blízki. A s týmto som nikdy nemal problém. Vždy som tu bol pre nich.“

Počas osláv víťazstva Prievidze vo finále turnaja Final Four, vo februári 2020. (zdroj: TASR)

Titul vyhrali aj bez výplaty

Kde stále beriete energiu a chuť ísť do toho znova a znova, dennodenne tráviť hodiny v hale, na cestách, viesť tím vo vypätých dueloch. Čo vás poháňa vpred?

„Všetko dokopy. Výsledky, tituly, poháre neprídu bez tvrdej driny, bez prehier, bez slabších chvíľ. Všetko je to súčasť toho procesu. Adrenalín, ktorý cítim, keď vstúpim do haly, je na nezaplatenie.

Inak, teraz som spomínal aj pred mojimi americkými zverencami, že v sezóne 2005/06 sme vyhrali majstrovský titul, no posledné tri mesiace sme nevideli ani cent. Nedostali sme výplatu. Ale v momente, keď vstúpite do vypredanej haly, pred nadšených divákov, ktorí vás ženú vpred, o výplate vôbec neuvažujete.

To je to, čo ma poháňa: budovanie družstva, budovanie systému, budovanie herného prejavu, ktorým následnej zabávame ľudí.“

Na bilancovanie kariéry je ešte priskoro, ale môžete kvalifikovane porovnávať: v čom sa naša najvyššia súťaž zmenila za ostatných 20 rokov?

„Hra je dnes oveľa rýchlejšia a basketbalisti sú dnes atletickejší než vtedy. Vtedy však boli takticky vyspelejší. Ako príklad spomeniem dvoch, ktorých som viedol v majstrovskej sezóne v Lučenci. Mirka Ščekiča a Igora Kovačeviča. Nemuseli ste im opakovať veci dvakrát, trikrát, aby čosi spravili. Stačilo povedať raz.

Našimi súpermi boli hráči ako nebohý Andrej Lukjanec, alebo Peter Mičuda, terajší tréner Handlovej Nenad Miloševič, ktorý hral proti nám vo finále.

Možno sa vtedy hralo v pomalšom tempe, ale viac sa dbalo na taktickú vyspelosť hráčov. Dnes je to viac o atleticizme, rýchlosti. Ale takto sa vyvíja basketbal globálne.

Liga však za posledné dva či tri roky išla nahor a verím, že tento trend bude pokračovať aj v aktuálnej sezóne.

Dobrým dôkazom sú výsledky klubov, ktoré hrajú v európskych súťažiach, teda v prvom rade Levíc.

Som rád, že s Nitrou som si proti ním mohol zahrať v semifinále SBL, lebo som si to naozaj užil.“

O vás je známe, že ste sledovali basketbal vysoko nad rámec pracovných povinností. Čo vás zaujalo na nedávno skončenom kontinentálnom šampionáte?

„Sledujem, no musím priznať, že tieto majstrovstvá som nesledoval až tak intenzívne ako by som ich sledoval, keby som nemal robotu. Tým, že som do Svitu prišiel o trochu neskôr, než je obvyklé, mal som dosť práce aj popri trénovaní. Dosť času som presedel za počítačom, aby som z hráčov potom mohol vytiahnuť najviac, čo sa dá.

Zaoberal som sa tým ozaj intenzívne, takže mi zostávalo menej času na sledovanie prenosov. Roky-rokúce je to evidentné, že kvalitný basketbal už hrajú aj krajiny ako Fínsko či Island.

Mňa neprestáva fascinovať, že Island, štát s počtom obyvateľov nižším než má mesto Bratislava, sa dokáže kvalifikovať na Eurobasket, že sa v minulosti dostal na európsky šampionát vo futbale, je dobrý v hádzanej. Zrejme robia niečo správne. Takým smerom by sa mal vydať aj slovenský šport.

Za čo som však šťastný, že reprezentácia do 18 rokov postúpila z B-divízie do A-divízie. Prichádza dobrá generácia. Aj tréner U-18 však povedal, že niektorí z týchto hráčov by už teraz mali dostávať príležitosť v SBL.

Úplne s ním súhlasím. Ale to by sme museli byť všetci na jednej lodi. Aj ľudia z klubov, aj vedenie asociácie.

Zhodnúť sa na tom, že aj na úkor nejakého krátkodobého výsledku dostanú priestor mladí talentovaní basketbalisti.“

Na túto loď musia nastúpiť aj fanúšikovia...

„Samozrejme. Samotné znižovanie počtu cudzincov nerieši problém. Tu ide o systém práce, o presné definovanie cieľov, čo chceme dosiahnuť s týmito chalanmi, čo chceme dosiahnuť s reprezentáciou.

Už v ďalšom reprezentačnom bloku by niektorí mali dostať príležitosť pri mužskom národnom tíme – podobne ako ju teraz dostal Peter Kováčik – a postupne pripravovať túto generáciu.

Pretože donekonečna nebudú za slovenskú reprezentáciu hrať ani Vlado Brodziansky, ani Mário Ihring, ani Šimon Krajčovič.

To nehovorím, že pre povinnosti na amerických univerzitách nebudú pre niektoré bloky k dispozícii Timo Malovec, Matúš Hronský, lebo ich jednoducho nepustia.

O to viac som presvedčený, že chalani z výberov do osemnásť a dvadsať rokov by už teraz mali dostávať priestor aj v mužskej reprezentácii.“

Krajnovič v decembri 2013. Počas All Star Game zápasu slovenskej extraligy. (zdroj: TASR)