Richard Varga. (zdroj: TASR)
Hrával futbal za Artmediu aj plával v reprezentácii, no učaroval mu triatlon. Na Slovensku tento šport vďaka svojim úspechom spopularizoval. Po sedemnástich sezónach skončil. Stopku mu vystavilo vlastné telo. Prinútilo ho spomaliť. Richard Varga sa začal venovať budovaniu akadémie a triatlonovej komunity. Prišiel aj s myšlienkou na jedinečné podujatie s cieľom na Chopku. "Je v tom veľká symbolika, pretože od štartu - vidíte na cieľ, ktorým je Chopok. A v cieli uvidíte, kde ste začali. Je to metafora: Cesta je cieľ. Tam som začal a odtiaľ som prišiel," vraví.
V máji ste oficiálne ukončili kariéru. Máte pocit, že ste začali novú životnú etapu?
"Na začiatku to bolo dosť náročné. Zmeniť režim a uvedomiť si, že už nie ste profesionálnym športovcom chce čas. Je to v podstate zmena identity. Bolo to náročnejšie. Pomohlo mi, že na konci kariéry som začal budovať triatlonový klub a koncentroval som sa na niečo nové. "
Museli ste si počas kariéry niečo odriekať. Niečo čo ste zanedbávali?
"Rodinu a blízkych. Triatlonu som sa naplno venoval približne od roku 2008 až prakticky do súčasnosti a všetko sa vyvíjalo podľa môjho programu, podľa mojich tréningov. Fungovanie rodiny sa prispôsobalo mne. Lenže mám dve deti a vedel som, že to nemôže dlhodobo takto ísť. Bolo to egoistické. Chcel som to zmeniť a venovať sa aj rodine."
Sám ste to pociťovali alebo vám to pripomínala aj rodina?
"Vnímal som to. Lenže to je v športe prirodzené. Kto chce byť najlepší, musí byť sebec. Bez tohto to nejde. Ak chcete niečo dosiahnuť, vyžaduje si to 120-percentné nastavenie. Pozeráte sa len na seba. Lenže ja som vnútorne taký nebol. Naopak rád sa venujem aj kamarátom a rodine. Cítil som, že to nie je v poriadku. Napríklad bol som zranený, nepodával som kvalitné výsledky a všetci sa stále prispôsobovali len mne. Bolo to sebecké a chcel som sa viac venovať ostatným. Predovšetkým rodine, ale súčasne som chcel aj niečo vrátiť komunite, preto som založil klub, aby som pomáhal ďalším ľuďom."
Máte dve dcéry. Vnímali, keď ste chodili preč na súťaže a sústredenia? Neprehovárali vás, aby ste zostali doma?
"Staršia má 6 rokov a vnímala to. Hovorila mi: Znova ideš preč? Bolo to náročné. Keď teraz ideme na preteky, pýta sa ma: A ty už nebudeš súťažiť? Vravím, že nie." (smiech)
Vrcholový šport je náročný a treba preň veľa obetovať. Viete si predstaviť, že by sa na športovú dráhu vydali aj vaše dcéry?
"Podporoval by som ich, ale upozornil by som ich, aby sa vyvarovali chýb. Ako napríklad preťažovanie tela. Chcel by som, aby si šport užili a mali možnosť venovať sa mu lepšie. Aby za to neplatili vysokú daň na zdraví a mohli mať dlhšiu kariéru. Mňa telo na konci kariéry už zastavilo. Ale bez týchto skúseností, by som o tom nevedel. Nepoznal by som svoje hranice."
Triatlon asi nie je šport, v ktorom ste po skončení kariéry dobre zabezpečený. Uvažovali ste dopredu, čomu sa budete po športovej kariére venovať?
"Veľakrát mi to prišlo na um. Mojim vzorom bol plavecký tréner Otakar Urban (zúčastnil sa na troch OH, viedol aj európskeho rekordéra Hopku či medailistku z ME Skupilovú – pozn.). Ovplyvnil ma v mnohých ohľadoch, preto som rozmýšľal nad trénerskou dráhou. Vždy ma fascinovalo ako funguje ľudské telo. Od desiatich rokov som si zapisoval všetky tréningy. Stále som špekuloval, ako sa zlepšiť. Preto to bola jednoduchá voľba. Vedel som, že ma to bude napĺňať. "
Znie to logicky a prirodzene, ale záver kariéry pre vás asi nebol jednoduchý. Ako ste sa cez to dostali?
"Pred rokom a pol ma vyhodili zo Športového centra polície. Vtedy som sa chcel kvalifikovať na havajského Ironmana, začal som rozbiehať už vlastný klub, ale bolo to náročné. Začínal som od nuly. Nemal som trénerskú prax. Nik mi na začiatku neveril. Vnímali ma možno ako športovca. Bolo náročné rozbehnúť trénerskú činnosť, aby som dokázal zabezpečiť rodinu. Možno trištvrte roka som nevedel, ako mi to pôjde. Veril som, že sa to časom rozbehne, ale nevedel som, aké kroky urobiť. "
Nerozmýšľali ste vtedy nad bežným civilným zamestnaním?
"To by bol najhorší scenár. Neviem si to predstaviť. Možno iba na krátke obdobie. Veril som, že skúsenosti a vedomosti dokážem časom uplatniť."
Klubov na Slovensku nie je málo. Prečo ste sa rozhodli ísť touto cestou?
Myšlienku vlastnej akadémie som mal v hlave dlhšie. Videl som, že mnohí tréneri fungujú samostatne a nefunguje to. Moja myšlienka bola spojiť viacero odborníkov, ktorí si budú pomáhať. Mal som pocit, že toto na Slovensku chýba. Oslovil som trénerov a športovcov z praxe – Andreja Cullyho, Richarda Nagya, Rebeku Cully a ďalších.
Všetci majú znalosti, sú uznávaní aj v zahraničí, no doma sa nevedia predať. Chcel som ich zastrešiť, zjednotiť metodiku a čo najlepšie ponúkať tréningové plány a skúsenosti. Máme silný tím. Toto na Slovensku chýba."
Znie to akoby ste budovali športový inštitút.
"Môžeme to volať akokoľvek. Pre každého nášho zverenca robíme diagnostiku a ponúkame to aj ľuďom, ktorí majú záujem len čisto o nastavenie tréningových zón. Robíme aj tréningové plány. Vidíme, že pridaná hodnota pre niekoho je, ak chodí na spoločné tréningy, budujeme komunitu a venujeme sa budovaniu životného štýlu. Nie je to tak, že sa niekto pripraví na maratón alebo triatlon. Pochopili sme, že ak chceme rásť a budovať značku, potrebujeme komunitu. My sa snažíme prispôsobiť tréningové plány potrebám a záujmom zverencov. Napríklad dva mesiace má viac času a pripravuje sa na nejaký vrchol a potom má menej tréningov a iba si nimi vypĺňa voľno. "
Pod vaším vedením sa dal na triatlon aj bývalý viceguvernér NBS a bývalý premiér Ľudovít Ódor. Oslovil vás on?
"Áno. Asi si robil nejaký prieskum a nakontaktoval sa na nás. Stretli sme sa a spýtal sa ma, či by zvládol Ironmana. Povedal som mu, že poďme to vyskúšať. Toto je dobrý príklad individuálneho a efektívneho prístupu k tréningu.
Pán Ódor je zaneprázdnený človek a má veľa povinností. Trénuje trikrát týždenne, čo vôbec nie je veľa, no urobil veľký pokrok. O mesiac ho čaká prvý Ironman (triatlon - 3,8 km plávania, 180 km cyklistiky a 42,2 km bežecký maratón - pozn.). Verím, že to zvládne. Zlepšil sa asi o 80 percent od prvého testovania. Dobre sa s ním pracuje, pretože naplní to, čo mu povieme."
Čo by ste povedali, ak príde 50-ročný človek, ktorý nešportoval a povie, že chce sa začať hýbať a rád by skúsil triatlon?
"Poznáme príklady z minulosti, kedy ľudia, ktorí sa tomuto športu nevenovali a skúsili ho, boli úspešní. Ak by prišiel človek, ktorý doteraz nešportoval, má sedavé zamestnanie a príde s tým, že chce skúsiť Ironmana, asi ho otestujeme, zistíme ako regeneruje, ako zvláda tréning. Potom sa môžem vyjadriť nakoľko to je možné. Skúsme spolu pracovať ak zvládne tréningový proces, poďme do toho. "
Dnes niekedy ľuďom chýba vôľa na sebe dlho pracovať. Chcú mať výsledky hneď?
"Snažíme sa im vysvetliť, že to nejde. Niekedy je možné sa veľmi zlepšiť, ale to nevieme garantovať. Dvaja identickí ľudia s rovnakými výsledkami, budú inak reagovať na tréning. Rozdiel je v genetike, v životnom štýle, spánok, stres, rodina a podobne. Rovnaký tréning nebude mať rovnaký efekt."
Aké máte ďalšie plány?
"Máme v klube skoro 80 športovcov a vnímam ako funguje ich nastavenie. Chcú ísť na preteky a niečo dosiahnuť. Mne to pripomína naháňanie svojho chvosta, teda že nikdy nebudete spokojný. Lenže šport by mal byť nástroj na skvalitnenie života - fyzického i mentálneho. No stáva sa, že trénujete a prichádzajú zranenia, prepínate telo, ste pod mentálnym tlakom. Hovorím si, ako niečo spraviť, aby to nebolo o vytváraní stresu. Preto sme dostali nápad na podujatie, ktoré je športové, ale účastníci nie sú pod tlakom, že musia niečo dokazovať. Myšlienkou je skvele si zašportovať, urobiť to pre vlastné zdravie a mať z toho dobrý pocit. Vychádza to z toho urobiť z triatlonu životný štýl, ktorý je dlhodobo udržateľný a ľudia sa mu môžu venovať aj do osemdesiatky či deväťdesiatky. Toto je smer, ktorým by sa rekreačný šport mohol orientovať. "
To znamená, že pôjde o triatlon?
"Bude to podujatie zložené z troch športov, ale nie je to klasický triatlon. Napríklad už plávanie je o tom, že každý účastník pláve koľko sám chce. Bude 500-metrový okruh na Liptovskej Mare a môžete ich absolvovať koľkokrát chcete. Nie je tam časomiera, ani výsledková listina. Kto si chce riadne zamakať, môže odplávať aj tri kilometre. Potom bude pauza a v depe sa všetci pripravia na cyklistickú časť. V depe chcem predviezť ako to reálne vyzerá na súťažiach.
Cyklistika povedie okolo Liptovskej Mary. Všetci účastníci pôjdu v jednom balíku. Budeme mať sprievodné autá, aj políciu, ale trať nebude uzavretá. Túto časť pôjdeme spolu veľmi voľne a na začiatku Demänovskej doliny sa to uvoľní a do konca cyklistiky v Jasnej môže ísť každý ako rýchlo chce, aby bol priestor pre tých, ktorí sa chcú vyblázniť a zamakať si. Tým pomalším pomôžu naši tréneri a organizátori. Dokonca povoľujeme ľudom absolvovať podujatie aj na e-bikoch. V druhom depe na Bielej púti sa počkáme, občerstvíme a o 14.00 sa začne výstup na Chopok. Trať má 5,6 km."
Ale má to prevýšenie 900 metrov.
"Áno. Nie je to úplne jednoduché. Nejde o šprint, čo by zvládol každý. Je to však o radosti a spokojnosti z prekonania sa. Je v tom veľká symbolika, pretože od štartu - vidíte na cieľ, ktorým je Chopok. A v cieli uvidíte, kde ste začali. Je to metafora: Cesta je cieľ. Tam som začal a odtiaľ som prišiel.
Pokojne si môžu ľudia pri tom aj zamakať. Motívom tohto podujatia je: No space for race, just for pure love of the game. Nie je to o súťažení, ale pre čistú lásku k športu. Môžete si zamakať, ale nemusíte nikomu nič dokazovať. V cieli nedostanete medailu. Máme však pre účastníkov pripravený liptovský širák."
Je to teda o dobrom pocite?
"Určite. Medzi účastníkmi budú navyše aj známi športovci, s ktorými si môžete zašportovať. Budú tam Ľubomír Višňovský, Richard Nagy, Peter Velits. Bude možné si s nimi zašportovať aj sa porozprávať. Oslovili sme aj ďalších športovcov a nejaké mená ešte môžu pribudnúť."
Podujatie je otvorené pre všetkých. Ale s tým, že cyklistika je podmienená jazdou v balíku. Je nejaká podmienka na absolvovanie celého podujatia?
"Mal by mať funkčný bicykel a zvládnuť ísť aspoň 24 – 25 km/h sólo. Pretože vieme, že pri jazde v balíku vzládnete ísť oveľa rýchlejšie. Navyše budeme mať 8 – 10 trénerov, ktorí pomôžu týmto ľuďom vrátiť sa do balíka. Ale ak niekto neudrží ani rýchlosť 20 km/h bude to preňho náročné. Celá cyklistika má 49 km a podľa mňa to zvládne každý, kto trochu bicykluje."
