Hráči Tatrana Prešov pózujú s majstrovskou trofejou po triumfe v rozhodujúcom piatom zápase finále v Prešove. (zdroj: TASR)
Prešovčania to znova dokázali. Po roku opäť na domácej palubovke ovládli rozhodujúci piaty zápas finálovej série proti Považskej Bystrici a po víťazstve 27:23 (12:9) sa tešia z devätnásteho titulu hádzanárskeho majstra Slovenska.
Udialo sa to v turbulentnej sezóne, v ktorej Prešov nezískal Slovenský pohár a v marci vymenil trénerov. Ratka Djurkoviča nahradil Radoslav Antl, ktorý nám po rozhodujúcom finále ešte v emóciach a s kvapkami potu na čele poskytol rozhovor.
Vydýchli ste si, že to už máte za sebou? Vaša lavička počas zápasu žila možno ešte viac ako inokedy.
„Máte pravdu, že sme to na lavičke dosť prežívali. Piaty zápas je o mentálnej odolnosti a emočnej vypätosti. Chvalabohu sme to zvládli, hoci sme nehrali dobre.“
Tréner Tatrana Rado Antl. (zdroj: Viktor Zamborský)
Bolo kľúčové, že ste v piatom zápase takmer celý zápas viedli o viac gólov?
„Áno, určite. Nehrali sme oslnivo, ale stále sme mali drobný náskok. Museli sme však zostať v strehu, lebo Považská Bystrica sa párkrát priblížila na 2-3 góly a bolo to otvorené.
Veľká pochvala ich brankárovi Žernovičovi, ako odchytal finálovú sériu. Bol fantastický. V každom zápase 16-18 zákrokov, to nie je normálne. V Považskej Bystrici sme nemali nárok vyhrať najmä preto, že on jednoducho zamkol bránku a odhodil kľúče.“
V dnešnom rozhodujúcom zápase ste viedli po 20 minútach 9:3 a to mal Žernovič dovtedy už 6 zákrokov.
„Presne tak, ak by sme reálne vyhrali prvý polčas 15:9, nikto by nemohol nič povedať podľa obrazu hry. Lenže chytal Žernovič a vyhrali sme ho len 12:9.“
Rok čo rok rozhodujú finálové série medzi Prešovom a Považskou Bystricou piate zápasy a výhoda domáceho prostredia. Je to až také ťažké vyhrať na Považí?
„Naozaj je to ťažké. Je to špecifickosťou tamojšej haly. Taký kotol vsunutý do zeme, je to malé a úzke. Kto tam stále trénuje a hrá, má výhodu. Na druhej strane u nás je veľká hala a široký voľný priestor okolo ihriska. Bránka pôsobí, že je ďalej. Takže tak ako sa nám hrá zle u nich, im sa hrá zle u nás. Preto je veľmi dôležité ísť do vzájomných sérií z prvého miesta.“
Nabehli ste v marci do rozbehnutého vlaku. Zisk titulu bola asi jediná méta...?
„Mali sme s Marekom Gernátom len dve možnosti. Buď budeme králi, alebo nímandi. Po tom, čo nevyšiel Slovenský pohár v tomto roku Prešov jednoducho musel získať titul.
A videli ste, aké to bolo náročné. Považská Bystrica hrala dobre a bola rovnocenný súper. Chcem sa poďakovať všetkým hráčom aj členom tímu, ktorí sa na tom podieľali.“
Prešovský tréner Radoslav Antl počas piateho zápasu finále s Považskou Bystricou. (zdroj: TASR)
Aktualizovali ste svoju osobnú bilanciu počtu majstrovských titulov s Tatranom Prešov na deväť. Sedem z nich ste získali ako hráč a posledné dva už ako tréner. Predpokladám, že teraz to bolo najťažšie.
„Keď ste hráč, ani neviete ako tie tituly získate. Zaberie celé mužstvo a ten titul príde. S trénermi je to inak. Dnes si ešte pri mužstve a zajtra už môžeš byť vyhodený. Pre trénera je to určite ťažšie.
No a logicky náročnejšie to bolo teraz, lebo ten spred troch rokov vyhral Prešov vo finále nad Košicami 3:0 na zápasy s dvojciferným gólovým rozdielom. Platí však, že každý titul je špecifický a každý si treba vážiť.“
Chystáte sa oslavovať alebo skôr oddychovať?
Mám len jedno želanie – normálne sa vyspať ako človek. Toho psychického vypätia už bolo priveľa – príprava na zápasy, taktika, samotné zápasy, ktoré odčerpávajú veľa energie, potom zasa rozhovory pre médiá. Posledné tri týždne boli veľmi náročné. Všetci sme radi, že to už máme za sebou.“
Zrejme neľutujete, že ste do toho išli. Budete v Tatrane Prešov aj v budúcej sezóne?
„Na začiatku sme to s Marekom Gernátom nemali ľahké. Pred naším príchodom sa prehral pohár aj liga v Bojniciach a mužstvo bolo psychicky na dne. Hráči si neverili. Mysleli sme si, že zmeníme pár vecí a bude to fungovať.
Nakoniec sme toho menili pomerne dosť v obrane aj útoku. A čo sa týka budúcnosti, naozaj sa nad tým nechcem zatiaľ zamýšľať. Mám ponuku od pána Chmeliara, ale pracujem aj pre Slovenský zväz hádzanej ako šéftréner mládeže. Chcem teraz len vypnúť a mať pokoj.“
