Z priemerného bežca špičkový biatlonista. Novú, striebornú olympijskú medailu, by si Hurajt rád prevzal vo februári 2026

Pavol Hurajt opísal svoje detstvo v Štrbe jednoducho, ale za to výstižne: „S kamarátmi sme vyrastali pri hrách medzi domami. Hrali sme futbal, v zime hokej.“ Obrázky, ktoré si živo pamätá početná generácia zo sedemdesiatych i osemdesiatych rokov.

Hurajt však bol predsa len niečím výnimočný. Z priemerného bežca na lyžiach sa stal špičkový svetový biatlonista. Olympijský medailista.

Aj vďaka výberu do športovej triedy v základnej škole v Štrbe a svojej silnej vôli v tréningu vydrel množstvo úspechov svetových parametrov.

„Vo štvrtej triede nás vyberali telocvikári z troch tried, od päťky som chodil do športovej triedy so zameraním na bežecké lyžovanie. Bolo nás dvadsaťpäť.

Pýtali sa rodičov, či súhlasia. Otec pracoval v poľnohospodárstve, hrával i trénoval futbal v Štrbe. Mama bola na železnici. Vždy ma podporovali,“ hovoril Hurajt a žiada sa dodať, že mal prezieravých rodičov.

Pavol Hurajt počas rýchlostných pretekov mužov na Svetovom pohári v biatlone v Osrblí, v roku 2002. (zdroj: TASR)

Premianti školy

„Mali sme to o trochu náročnejšie, lebo sme, napríklad, vstávali na nulté hodiny pred riadnym vyučovaním, aby sme stíhali tréning. V škole sme sa mali kde osprchovať a sadli sme si do lavíc.

Nevravím, že minulý režim bol super, ale na prípravu sme mali všetkého nadostač. Moji rodičia mi nemuseli kupovať športový materiál. Bežky som dostal od školy a klubu. Jazdili sme na sústredenia,“ spomínal majiteľ známej koliby v Tatranskej Štrbe.

Jeho prvý tréner bežeckého lyžovania bol aj triedny učiteľ, vychýrený Michal Šerfel.

„Po základnej škole som išiel na strednú hotelovú v Poprade. Športovcom, bežcom, zjazdárom i združenárom vychádzala škola v ústrety pri rozvrhu hodín.“

Stále nič sa nemení na tom, že koniec stredoškolskej dochádzky triedi športové talenty. Pavol Hurajt zostal z pôvodnej triedy v Štrbe sám s fokusom na vrcholový šport.

„Buď moji spolužiaci zisťovali, že nemajú potrebné výsledky alebo záujem o profi šport. Ďalšie sito bol prechod do strediska vrcholového športu. Ja som po skončení hotelky absolvoval ročnú vojenskú službu, počas ktorej som mal podmienky na šport.“

Zásadný zlom

„Na Štrbskom Plese v ŠKP som však nevydržal dlho. Prišiel rozkaz znižovať stavy. Prepustili ma. Bola jar 1999. Navyše v bežeckom lyžovaní neboli moje výsledky až také zaujímavé: tridsiate alebo štyridsiate miesta vo fisových pretekoch,“ pripustil niekdajší účastník juniorských svetových šampionátov v klasickom lyžovaní.

Čo ďalej bez zamestnania v ŠKP?

Hurajt objavil biatlon pre seba, slovenský biatlon objavil Hurajta. Takých prípadov bolo neúrekom: Soňa Mihoková, Martina Jašicová a ďalší videli šancu v biatlone. Otec slovenského biatlonu, Benjamín Leitner, vedel presvedčiť viacerých bežcov na lyžiach, že lepšie im bude pred terčami.

Hurajta pozval do Osrblia vyskúšať si streľbu. Zistilo sa, že Hurajt má na ňu veľké predpoklady. Nominoval sa spolu s Marekom Matiaškom do slovenského tímu pre Svetový pohár 1999/2000.

Pavol Hurajt počas streľby na olympiáde vo Vancouvri (zdroj: TASR - Martin Baumann)

Po odchode z ŠKP bol pol roka nezamestnaný. Leitner mu sľúbil, že akonáhle sa dostane do reprezentácie, zamestná ho ako kuriča alebo údržbára vo vtedy silnom Klube biatlonu Osrblie.

Dodržal slovo. Hurajta to povzbudilo a jeho kariéra začala pomerne prudko stúpať. Presadil sa už v sezóne 2002/2003, pamätné bolo jeho tretie miesto v stíhacích pretekoch v Osrblí 21. decembra 2003.

„Poučné z tých rokov je to, že hoci som po kariére v bežeckom lyžovaní mohol skončiť a začať sa živiť inak ako športom, stále som si veril, že by som mohol byť vrcholový športovec. Bolo to aj vďaka tomu, že od prvého momentu mi išla streľba,“ vravel Hurajt.

Neľutoval, najmä v sezónach 2002/2003 a 2003/2004 behal v prvej šestke vo Svetových pohároch a zarobil si na prémiách.

Skvelý Vancouver

Potom prišla skvelá olympiáda vo Vancouvri 2010, na ktorú naladili s trénerom Jurajom Sanitrom formu ako hrom. Štvrté miesto (po diskvalifikácii Rusa Usťugova za doping). Nuž a pôvodne tretie, teraz už druhé miesto (zase po diskvalifikácia Usťugova) a strieborná olympijská medaila.

Mal už po tridsiatke, ale ešte zvládol jeden olympijský cyklus, aby pomohol mladým skúsenosťami. Na tretej olympiáde vo svojej kariére, v Soči 2014 bol členom miešanej štafety spod Tatier, ktorá skončila piata, ale po diskvalifikáciu Rusov je už štvrtá.

„Od roku 2010 som staval kolibu, už to nebola stopercentná príprava, ale na Soči 2014 som sa snažil dobre nastaviť,“ pripomenul, že tancoval akoby na dvoch svadbách.

Pozemok pod kolibou dostal po Vancouvri 2010 od obce Štrba, pamätný bol výkop základov. Za olympijskú medailu mu sľúbil s tým pomôcť vtedajší hlavný servismen Dušan Otčenáš.

Pavol Hurajt pred 10 rokmi. (zdroj: TASR)

Vidí to na synovi

Na svojom synovi Matejovi, ktorý má trinásť, vidí, čo je šport pre súčasných tínejdžerov. Matej je hokejista Liptovského Mikuláša. „Postavu má na hokej, je vyšší ako ja. Nebude z neho bežec na lyžiach a ani bialtonista. Snažím sa ho podporovať, ale som aj dosť kritický. Vidím jeho hokejové zápasy.

Navštevuje školu v Liptovskom Hrádku, kde majú hokejovú halu. Tam začínal s hokejom.

Mladí majú teraz neporovnateľne viac možností ako sme mali my. Rozptyľuje ich to. Vidím, ako (ne)zdatná je súčasná mladá generácia. Porovnávam časy pri behoch v Tatrách, rekordy, ktoré držia Ivan Bátory alebo Martin Bajčičák, hviezdy bežeckého lyžovania.

Terajší mladí zaostávajú za nimi o päť či šesť minút. A už vôbec ma neteší, že výsledková listina na majstrovstvách Slovenska je na jednej strane...“ dopovedal.

Pavol Hurajt podniká, nikoho netrénuje. Na biatlonový tréning chýba v Tatrách malorážková strelnica a cestovať za ňou do Osrblia je nemysliteľné.

Takže sleduje synovu hokejovú kariéru a krasokorčuliarske krôčky dcérky, prváčky Hanky.

Po striebornú medailu do Anterselvy

Mesto Banská Bystrica privítalo 2. marca 2010 na Námestí SNP úspešných olympionikov z Vancouveru, členov banskobystrickej Dukly, Anastasiu Kuzminovú a Pavla Hurajta. Na snímke slovenský biatlonista Pavol Hurajt pózuje so svojou bronzovou medailou. FOTO TASR – Jozef Ďurník (zdroj: FOTO TASR – Jozef Ďurník)

Od roku 2020 sa ťahal prípad nezrovnalostí v biologickom pase Rusa Jevgenija Usťugova. Po jeho nedávnej definitívnej diskvalifikácii aj zo súťaží ZOH 2010 a 2014, sa Pavol Hurajt posunul dopredu.

Už nie je bronzový olympionik z Vancouvru, ale strieborný. „Na sociálnej sieti sme si vytvorili skupine, v ktorej sú po novom zlatý Francúz Martin Fourcade a bronzový Rakúšan Christoph Sumann, aby sme sa dohovorili, kedy by sme mohli prevziať ,precenené’ medaily za beh s hromadným štartom z Vancouvru 2010.

Zhodli sme sa, že by to malo byť počas olympijských súťaží vo februári v Anterselve. Už mesiac o tom komunikujeme,“ priznal Hurajt.