Eduard Hartmann oslavuje 60. narodeniny (zdroj: TASR)
Prvý brankár slovenskej reprezentácie v histórii Eduard Hartmann oslavuje šesťdesiatku.
Na otvárací ceremoniál v Lillehammeri kráčal spolu so Šatanom za kapitánom Petrom Šťastným.
V Rouen proti Švédom
Na turnaji vo francúzskom Rouene stál Eduard Hartmann 12. februára 1993 v bránke pri prvom štarte novozrodenej slovenskej reprezentácie pri remíze so Švédskom 2:2.
Pred ním korčuľoval Žigmund Pálffy, Jozef Daňo, Branislav Jánoš. V reprezentácii Slovenska odchytal 51 zápasov, predtým desiatky v mládežníckych výberoch bývalého Československa (10 zápasov), bronz má z MS 1990 v švajčiarskom Berne, kde kryl chrbát jednotke Dominikovi Hašekovi.
„Na hrejivú atmosféru v dvadsaťstupňovom mraze nikdy nezabudnem. Vrźgal nám sneh pod nohami a my s Mirom Šatanom, Žigom Pálffym a ostatnými sme kráčali nadnášaní radosťou tesne za vlajkonosičom prvej slovenskej olympijskej výpravy Petrom Šťastným na otvorenie hier v Lillehammeri 1994.
Dodnes nechápem, ako môže niekto odmietnuť reprezentovať národný tím na vrcholnom fóre,”spomína čerstvý šesťdesiatnik Eduard Hartmann.
Slovenský brankár Eduard Hartmann čelí útoku amerických hokejistov na oylympiáde v Lillehammeri pri remíze 3:3 v základnej B skupine (zdroj: Facebook Eduard Hartmann)
Svetové noviny žasli
Vtedy 29-ročný brankár z Dukly Trenčín prežil na jedinom olympijskom turnaji najvydarenejší i najsmutnejší zápas kariéry.
Útočne poskladané mužstvo trénera Júliusa Šuplera v premiére na medzinárodnej scéne príjemne šokovalo svet. Na olympijskom turnaji vyhralo základnú skupinu pred Kanadou, Švédskom a USA.
„Výborne som sa cítil v zápase s Kanadou 3:1, v jej drese hrali borci ako Kariya, naturalizovaný Čech Petr Nedvěd a ďalší hráči, ktorí sa potom presadili v NHL.
Viedli sme 2:1 a Peter Šťastný džentlmensky prihral Jožovi Daňovi na gól do prázdnej bránky na konečných 3:1.“ Svetové noviny mali tému.
Plakali pri televízoroch
Pred štvrťfinále s Rusmi si slovenský tím veril na výber Viktora Tichonova. V predĺžení za stavu 2:2 boli naši aktívnejší a Peter Šťastný mal na hokejke tutovku.
Z protiútoku však naša obrana zabudla na Vinogradova, ktorý zblízka prekonal Eduarda Hartmanna.
Medailové nádeje Slovákov symbolicky pochoval tréner Tichonov, ktorý od radosti preskočil v úctyhodnom veku mantinel. Slovenský kouč Šupler si len mlčky uvoľnil frustráciu nebadaným kopom do mantinelu.
„Prebehlo mi mysľou, koľko ľudí u nás doma od zlosti treslo do televízora,”spomína prvý tréner slovenskej reprezentácie v histórii.
Nad slovenskými brankármi sa svetoví experti dlho len ironicky uškŕňali. „Za federálnych čias mali tento post vyárendovaní Česi, výnimkou bol iba Vlado Dzurilla a chvíľu Marcel Sakáč. My ostatní sme mali do federálneho nároďáku ďaleko.
O to viac si cením, že som si v ňom zachytal na bronzovom šampionáte v roku 1990 vo Švajčiarsku popri Hašekovi a Břízovi.“ vraví Hartmann, ktorý si spolu s útočníkmi Otom Haščákom a Zdenom Cígerom priviezol z MS A kategórie 1990 v Berne bronzovú medailu.
Dnes už v historických análoch pomaly bledne Hartmannov životný zápas v Poprade v poslednom zápase MS C kategórie s Bieloruskom.
Slovenský tím sa musel po rozdelení Československa driapať z najnižšej úrovne až do áčka. V Poprade prišiel Šuplerovi na pomoc Oto Haščák zo švédskej Frolundy v pravý čas.
Odolal bieloruskej ofenzíve
V priamom súboji o postup strelil hranične motivovaným Bielorusom dva góly. Kým vypredaný popradský zimák už pomaly prevolával slovenského mužstvu postupové chorály, súper sa zmobilizoval a posledných desať minút spustil na Hartmanna oheň a síru.
Bielorusi mali takmer desať gólových šancí, všetky zastavil pozorný Hartmann. Musel hasiť aj kiksy obrany, ktorú už na striedačke kropili šampanským na oslavu postupu.
Lenže Bielorusom po našej nečakanej remíze s Ukrajinou (2:2) stačilo vyrovnať na 2:2 a postúpili by do B kategórie oni.
Ak by sa im to podarilo, ktovie kedy by sa náš hokej dopracoval k titulu majstrov sveta v áčku v roku 2002, ktovie či by u nás dorástla Slafkovského generácia.
Brat Richard bol útočník
Skalická rodina Hartmannovcov bola muzikantsky založená, len z dvoch bratov sa vykľuli hokejisti.
Zo staršieho Eda brankár, mladší Richard sa vďaka dravejšiemu korčuľovaniu stal útočníkom. Bojovný kapitán Skalice, ktorý kariéru ukončil v 39 rokoch ako hrajúci tréner v škótskom Edinburghu Capitals, kde pracoval aj vo funkcii asistenta trénera Veľkej Británie.
Richard dodnes žije v hlavnom meste Škótska Edinburghu, kde pracuje v o firme na spracovanie mäsa a popritom trénuje aj hokejistov.
Korčuľoval slabšie
Mladého Eda to vždy ťahalo do bránky, aj futbalovej. „Do hokejovej preto, lebo som slabšie korčuľoval, ale hlavne som vždy chcel byť brankárom. Ešte keď sme hrávali na ulici, moje miesto bolo vždy v bránke.
Ako malý chlapec som mal pred očami veľký vzor Jiřího Holečka. Neskôr som zo svetových brankárov najviac uznával Dominika Hašeka, s ktorým sa mi pošťastilo byť v jednom tíme na juniorskom aj seniorskom šampionáte.”
Edo spomína, že už v detstve na ulici bola o brankársky post veľká konkurencia. „V bránke chcel stáť každý. Preto starší robili výber, kto dostane najmenej gólov, môže byť brankárom.
Ja som vtedy tajil problém s výstrojou, chytal som bez rukávnikov. Raz ma tréner riadne trafil a nechápal ako môžem chytať iba v tenkých rukaviciach,” loví v pamäti zhovorčivý Edo.
Vyrastal pod Kazinotom
V Skalici rástol mladý brankár pod prvým trénerom Františkom Kazinotom, ktorému prešiel cez ruky aj mladý Žigmund Pálffy. Neskôr ho zo Skalice vytiahla do dorastu Dukla Trenčín.
Po troch rokoch čakania mu trénerská dvojica Július Černický – Branislav Šajban dala dôveru v bránke a v premiére medzi seniormi vychytal Edo cenné víťazstvo proti rivalovi z Litvínova.
„V Dukle to bola vysoká škola hokeja. Najmä, keď k nám prišiel na vojenčinu Vladimír Růžička, stále sa o niečo hralo, súťažilo. Růža ma učil, aby som rozohrával puky.
Niekedy na mňa nakričal, že nech to nedržím, že on si chce zahrať hokej,“ vraví hráč, ktorý zažil v Dukle aj Jiřího Hrdinu i ďalšie hviezdy bývalej československej reprezentácie
Najsmolnejší moment kariéry bol podľa Eda prípravný zápas pred MS B kategórie v Bratislave s Rakúskom, v ktorom si odtrhol predný skrížený väz v kolene tak nešťastne, že musel podstúpiť dokopy až päť operácií.
Růžička bol v Dukle kráľ
Najkrajšie časy prežíval Hartmann v ére silnej Dukly, kde sa učil od legendárneho centra Litvínova Vladimíra Růžičku,ktorý zmenil ponímanie celého hokeja v Trenčíne.
Z celkového pohľadu ostane pre Eda najvýraznejšou osobnosťou bývalej Dukly Marián Hossa, ktorý zdvihol nad hlavu trikrát Stanley Cup.
„Maroš bol dokonalý v hre dopredu i dozadu, no predovšetkým skromný a rovný chlap, “ bezvýhradne uznáva legendu z Trenčína Edo Hartmann.
Príplatky za divákov
„Za mojich čias sme o závratných peniazoch v zámorí ani nevedeli. Vlastne vtedy ešte neexistovali také závratné výšky platov. Vedenie Dukly za našich čias vyriešilo finančnú otázku majstrovsky," spomínal nedávno s úsmevom Edo.
Vo federálnej lige sme mali takmer každý zápas vypredaný a vnímavé vedenie zareagovalo tak, že sme dostávali peniaze aj za divákov.
„Niekedy to v súhrne hodilo aj mesačný plat navyše. V dnešných pomeroch si niečo podobné neviem predstaviť," baví sa oslávenec.
Po skončení aktívnej kariéry pracoval Hartmann v Dukle takmer dvadsať rokov ako manažér pre legislatívu, posledný rok je riaditeľom trenčianskych kúpeľov.
