Nedokončený príbeh: Majster geniálnych blafákov Pavol Demitra bol hokejista bez nervov. Miloval plnokrvný život a neznášal prehry

Nepoznal stres, hokejkou hypnotizoval súperových brankárov, spoluhráčov obšťastňoval pasmi okrídlenými vtipom. Pavol Demitra, hokejový básnik z Dubnice si podmanil svet jemným úsmevom, ktorý v mihu príšerne zhorel v troskách klubového lietadla JAK – 40.

Všade obľúbený „Demo“ mal výnimočné pohybové nadanie umocnené lahodným estetickým prejavom. „Bol hráčom budúcnosti. Aj najkomplikovanejšie technické štruktúry zvládal s ľahkosťou a všetko urýchľoval myšlienkou,“ povedal o ňom bývalý tréner slovenskej reprezentácie Ján Filc.

Demitra mal spontánny talent aj na plnokrvný život. Každý, kto sa ocitol v jeho blízkosti, vychutnával atmosféru pohody.

So šarmom dokázal spoluhráčov motivovať aj v najvypätejších zápasových momentoch. Obliekal i tváril sa ležérne, no v každom športe ostro neznášal prehry.

Pavol Demitra. (zdroj: TASR)

Slzy na rozlúčku

Keď sa 9. mája 2011 po zápase s Dánskom na bratislavskom svetovom šampionáte v 36 rokoch lúčil s reprezentačnou kariérou, z očí sa mu rinuli slzy dojatia. Svoj dres vyhodil do hľadiska. Bolo mu ľúto, že jeho mužstvu to výsledkovo nevyšlo.

Člen Siene slávy NHL Peter Šťastný vyzdvihol význam Demitrovej rozlúčky ako medzník v celom našom športe. „V momente, keď ho ľudia vytlieskali po prehre, prelomil Demitra kultúru nášho športu. Žiadne nadávky, iba uznanie jeho charizmy.“

Diváci vo vypredanom hľadisku Demitrovi nadšene tlieskali. Ocenili jeho dlhoročný prínos pre hokej. Nik z nich nemohol tušiť, že o tri mesiace bude celý svet plakať, hromadne trúchliť.

Pavol bol medzi obeťami pádu lietadla JAK 40 - krátko po jeho vzlete z letiska Tunošina pri Jaroslavli. Zahynulo v ňom 45 ľudí, vrátane troch českých hráčov – Jana Mareka, Karla Rachůnka a Josefa Vašíčka.

Začínal s futbalom

Malý Pavol začal v rodnej Dubnici s futbalom podľa vzoru otca. „Keby neexistoval hokej, určite by som bol futbalistom,“ zvykol spomínať.

V jedenástich rokoch počas majstrovstiev sveta v roku 1985 obdivoval hru Steva Yzermana či Igora Larionova. Vtedy netušil, že raz ich bude zdolávať v kanadskom bodovaní NHL.

V susednom Trenčíne sa rýchlejšie prejavili jeho nevšedné vlohy. V Dukle strávil jednu sezónu vo federálnej lige. Po roku medzi seniormi odletel za more, kde ho draftovala Ottawa.

Kým sa dočkal typicky stručného uznania od spoluhráča Michala Handzuša, že je najlepší center na svete, či hráč z inej planéty, pri začiatkoch v zámorí musel prehltnúť aj nemálo horkých chvíľ.

Do Ottawy prišiel ako hokejista - kus, ktorého v roku 1993 draftovali až v deviatom kole na 227. mieste. Podľa toho dostával aj minimálny priestor. V NHL odohral počas 12 zápasov len zopár minút, väčšinu sezóny strávil na farme.

Keď ho už pomaly s visačkou neperspektívneho hráča v roku 1996 vymenili do St. Louis, Demitra vyletel nahor ako blesk. V pozadí jeho výmeny bol vplyv Petra Šťastného, pracujúceho vtedy v manažmente klubu.

„Hokej je aj o šťastí ocitnúť sa v pravom čase na pravom mieste. Najlepší hokej som si užíval v NHL, keď sme hrávali spolu s Mišom Handzušom, Ľubom Bartečkom či Lacom Nagyom v St. Louis.

Nič sme nesilili, len sme každý vedeli o svojich lepších a slabších stránkach a šikovne sme využívali iba tie silnejšie. Nie raz sme si po vydarených akciách zakričali ako malí chlapci," spomínal Demitra na sezóny v Blues, ktoré korunoval v roku 1999 ziskom svojich rekordných 89 bodov.

Pavol Demitra strieľa gól v drese St. Louis. (zdroj: TASR/AP)

Problém? Len sa usmeje

Kľúčové okamihy kariéry zvládal s chladnokrvným pokojom a schopnosťou vystihnúť najvhodnejšiu chvíľu na presnú prihrávku, alebo na strelu.

Keď sa ho novinári pýtali, ako dokázal nájsť spoluhráčovu hokejku pukom na gól do prázdnej v poslednom zlomku sekundy, len sa usmial, že hokej hrá rád a už aj dosť dlho na to, aby sa to naučil.

V reprezentácii na svetovom šampionáte debutoval ešte za trénera Júliusa Šuplera vo Viedni 1996 aj s mladým Žigmundom Pálffym.

„Demo je ideálny center, má vrodenú intuíciu, ako urobiť vec efektívne, ale s nápadom," hovoril o ňom spoluhráč z Los Angeles, kde si spolu zahrali len jednu sezónu.

Bitky ho nebavili

Ak mal útočník z Dubnice nejakú slabosť,išlo o šetrenie agresivitou. Viacerí tréneri mu vyčítali, že by mal najmä pred vlastnou bránkou naberať súperov do tela zámorským štýlom až budú praskať mantinely.

On však radšej bránil tieňovo, aby si ušetril sily na nevyspytateľné pasy a kľučky.

„Nikdy som nebol bitkár, to ma na hre nebavilo." V roku 2000 získal trofej Lady Byng pre hokejistu džentlmena.

Demitra nezabúdal zdôrazniť, že za všetko, čo v hokeji dosiahol, vďačí v prvom rade rodičom. Mame, ktorá bola predavačkou, a otcovi, ktorý po skončení s futbalom pracoval vo fabrike.

Technicky brilantného centra počas kariéry zranenia nešetrili. Na šampionáte v roku 2003 v Helsinkách hral so zlomeným prstom. „Prichádzam na šampionát ako najšťastnejší hokejista na svete,"žiaril . Dôvod – mesiac predtým mu manželka Majka porodila syna Lucasa.

V malom finále na šampionáte v Helsinkách dal potom českému brankárovi Vokounovi gól po trojnásobnom vymiešaní puku na malom priestore. „Od narodenia syna je u mňa na prvom mieste rodina, nie hokej. Aj preto sa mi hrá ľahšie," vravel šťastný otec.

Blafák z núdze

Počas výlukovej sezóny v NHL odohral celý ročník 2004/2005 ako jediný z borcov z NHL v materskej Dukle Trenčín. V úvode vyhral Trenčín 5:0 v Bratislave.

Pred kabínou Dukly ho čakali jeho tenisoví priatelia Dominik Hrbatý a Miloš Mečíř. Obaja sa pripojili k divákom, čo nechápali, ako vlastne prekonal domáceho brankára Pavla Rybára.

Išlo o pamätný blafák pomedzi nohy. Keď vyšiel Demitra na chodbu ostal nefalšovane prekvapený z ich záujmu.

Bez rozpakov im ponúkol spomalenú rekonštrukciu blafáku v teniskách na gumenej podlahe . Vzápätí im bez slova rozdal dávnejšie sľúbené vlastné hokejky.

„Ale chlapci..nič moc. Keď som dostal puk na modrú, zamotal sa mi medzi nohami. Stratil som rýchlosť, tak som si vyskúšal fintu, čo sa v zápase používa zriedkavo. Skúšajú to bežne aj dorastenci v Trenčíne. V žiadnom prípade som nemienil zosmiešniť brankára,"vysvetlil s jemným úsmevom.

Pavol Demitra na MS 2011. (zdroj: TASR/AP)

Nevidiaci kapitán

Na olympiáde v roku 2006 v Turíne viedol slovenský tím prvýkrát ako kapitán. Skvele rozbehnutý turnaj nedohral.

Vo štvrťfinále s Čechmi mu nešťastne odrazený puk rozbil očnicový oblúk a Demitra predčasne cestoval do vtedajšieho klubu Los Angeles.

„Mesiac som vlastne vôbec nevidel, potom len neostro, mal som problém rozlišovať farby, ale zranenia ma v hokeji nikdy nezastrašili, skôr posúvali dopredu, aby som sa vrátil na ľad čo najskôr."

Na nasledujúcej olympiáde vo Vancouvri 2010 bol mierne poverčivý „Demo“ rád, že kapitánske céčko prebral Zdeno Chára.

Po turnaji stará partia nemaskovala ani slzy. Bronzová medaila jej prekĺzla medzi prsty v zbabranej poslednej tretine zápasu s Fínmi.

„Bolo mi do plaču. Olympiáda je silná výzva. Nerád prehrávam, ale niekedy človek zostáva bezmocný," smútil Demo.

O tom, ako nerád Demitra prehráva, často hovoril Michal Handzuš. „Vravel som mu, že nemôže mať talent na všetko na svete. Ale on sa nedal. Keď sme boli lyžovať v Aspene, vždy mi chcel dokázať, že aj na lyžiach bude lepší, hoci v detstve sa tomuto športu nemal kde venovať."