Dvojica rodákov zo Slovenska Vladimír Dzurilla a Stan Mkita na ľade arény Hovet pri exhibičnom zápase hokejový legiend počas MS 1995 v Štokholme. (zdroj: HOCKEY SLOVAKIA)
Energiou rivalského derby Švédsko - Fínsko nabitá Globen arena explodovala ako nikdy predtým, ani potom.
Vypredaná kapacita hľadiska 13 580 miest na obe strany zainteresovaných fanúšikov mala v sebe naakumulovanú hraničnú hladinu emócií.
Vo finále svetového šampionátu v roku 1995 domáceho favorita zaskočil menší fínsky brat. Zvíťazil 4:1.
Z extázy svojho prvého titulu sa spamätával ešte týždeň. Toľko trvali oslavy fínskych fanúšikov, kým sa v opojnej eufórii trajektami dopravili na neďaleký druhý breh Baltického mora.
„Pre Fínov to bolo niečo podobné, ako keby svoj prvý titul oslavovali Slováci pod chvostom sochy Svätého Václava na známom námestí v Prahe. Totálna satfisfakcia pre Fínov po rokoch neúprosnej a neúspešnej rivality,“ trefne prirovnal atmosféru trenčiansky rodák Tibor Gregor, ktorý v tom čase už vyše desať rokov žil v Štokholme.
Dodnes tam pracuje na Švédskom hokejovom zväze a pozná hokejové pomery. Dve dcéry im odvtedy už porodili dve vnučky.
Predané oslavy
Finále MS 1995 vošlo do histórie nielen ako splnenie vytúženého fínskeho sna prekročiť tieň večne dominujúceho a početnosťou obyvateľov mohutnejšieho staršieho brata zo Švédska.
Ale aj dodnes málo známou džentlmenskou dohodou medzi vtedajšími prezidentmi švédskej a fínskej federácie po druhej tretine v čestnej lóži Globenu. Za stavu 3:0 pre hostí po hetriku čiperného Ville Peltonena padlo medzi hokejovými šéfmi sediacimi vedľa seba stručné „Okej“.
Švéd ponúkol fínskemu kolegovi výmenný obchod za 200-tisíc švédskych korún. Fínsky zväz za ne kúpil servis na oslavu zlatých medailí – bezpečnostnú i policajnú ochranu, aparatúru ozvučenia i pódium s univerzálnou slavobránou Gratis till Goldet (Ďakujeme za zlato).
Štokholmu na námestí Sergels Torg neďaleko hlavnej stanice i Gamla Stan v historickom jadre neďaleko múzea Nobelových cien. V ňom si vychutnávali po hlavnej časti prvotných osláv na verejnosti banket fínsky tím.
Zbratanie odvekých rivalov
Sympatickou raritou bolo, že k fínskym fanúšikom sa spontánne pridali i podporovatelia zdolaného tímu Tre Kronor a prevolávali s nimi na slávu nimi „Hyvää Suomi“.
Žiadny konflikt, ani dvojzmyselné narážky, len vzájommné gratulácie v štýle „no čo už“. Slzy dojatia sa leskli skôr vo fínskych očiach, ktoré donekonečna vyvolávali meno svojej nevysokej hviezdy s číslom 11 Saku Koivuho, bleskurýchlo korčuľujúcedho centra so smrtonosnou prihrávkou.
Nastupujúca, vtedy iba dvadsaťročná hviezda s krídelníkmi Lehtonenom Peltonenom mixoval výbušnú gólovú zmes. Kapitánom Suomi bol vtedy skúsený obranca Timo Jutila.
A aby preplietaniu škandinávskej hegemónie nebolo koniec, s tradičnou zlatou prilbou na hlave sa usmieval tréner Fínska Curt Lindström, rodák zo švédskej Uppsaly.
Predtým i potom koučoval národný tím rodného Švédska a neskôr aj Lotyšska. Ostal jediným trénerom na svete, ktorý získal dva tituly s rôznymi krajinami.
Tituly sa rôznymi krajinami
Vo Viedni 1987 so Švédskom vedeným legendárnym kapitánom Bengt - Ake Gustafssonom a potom na domácej pôde v pozícii legionára – v Štokholme 1995. Fínov navyše priviedol bronzu na olympiáde v Lillehammeri 1994.
Oslavujúcu masu v chladný májový večer neodradil ani čerstvý vánok od mora s teplotou poskakujúcou oko nula stupňov. Šťastní fanúšikovia v dresoch Suomi bozkávali na kolenách vlastnú vlajku.
Štokholm bol vtedy pre nich ako horúca Copacabana, ktorá takto zvykla v Rio de Janeiro na opačnej strane zemegule vyvádzať po oslavách futbalových titulov.
Šampionát v roku 1995 sa hral necelý mesiac po triumfe slovenskej reprezentácie na aprílovom šampionáte B - kategórie v Bratislave, kde si zverenci trénera Júliusa Šuplera vybojovali expresný návrat do A kategórie.
Český tím v zápase o bronz podľahol Kanade 1:4.
Približne päťsto metrov chôdze alebo jazdy operatívnym golfovým vozíkom je od majestátneho Globenu situovaná historicky známejšia Hala Hovet (predtým niesla meno podľa štvrte Johanneshov).
Má kapacitu necelých 9-tisíc divákov a dodnes v nej hrávajú domácu ligu elitserien štokholmské kluby Djurgaarden či AIK. Nie vždy, lebo prenájom Globenu je ukrutne drahý. Aj preto slovenský zlatý tím trénera Jána Filca a kapitána Šatana získal nezabudnuteľný titul na MS 2002 v Goteborgu.
Usporiadateľ, ktorým, bola švédska hokejová federácia ho mala naplánovaný do Globenu, no pre neakceptovateľná finančné požiadavky konzorcia majiteľov komplexu Globen city, šampionát preložila do Göteborgu a Karlstadu.
Šok v Hovete
Bývalá legendárna aréna Hovet slúži ako tréningová plocha aj na súčasných MS.
Podľa precízneho harmonogramu na nej trénujú tímy počas dní keď nemajú na programe zápasy. Aj preto sa v nej udialo v piatok tradičné oficiálne fotografovanie slovenského tímu.
Úsmevné je, že legendárny Hovet bol dejiskom siedmich hokejových MS. Švédom sa ani raz nepodarilo to, čo o pár metrov ďalej v Globene (dnes Avicii, predtým aj Ericsson ) v roku 1995 a neskôr aj v roku 2013.
Hala Hovet (vpravo) je dnes už učupenámhlbokopod úrovňou zeme pri majestátnom Globene, dnes už Avicii arene, (zdroj: GLOBEN CITY)
Na naše prekvapenie sme počas druhého týždňa MS 1995 v kabíne Hovetu dnes už nežijúcim redaktorom Športu Milanom Čupkom pri obhliadke športového skvostu onemeli úžasom.
Pred jednou z hosťovských kabín sme natrafili na známu štíhlu siluetu Václava Nedomanského, vtedy 51-ročný rodák z Hodonína. „Poďte ďalej, chlapci odfukujú v kabíne,“ pozdravil nás s úsmevom.
Ak niekto zhlboka odfukoval tak to bol vtedy 52-ročný typicky zaguľatený Vladimír Dzurilla, pri ktorom si obrusoval hokejku nik iný ďalší člen siene slávy ako charizmatický Stan Mikita.
Rodák z liptovskej dedinky Sokolče aj v 55 rokoch svižne korčuľoval. Žiaľ dnes už obaja členovia Siene slávy slovenského i svetového hokeja nežijú. Dzurilla zomrel nečakane náhle o necelé tri mesiace neskôr, 27.7. 1995 v nemeckom Düsseldorfe.
Usmievavý dobrák nemohol tušiť, že nám poskytol posledný rozhovor vo svojom živote a energický Mikita sa pobral do neba za kamarátom Vladom 7. augusta 2018 vo veku 78 rokov.
Všetci boli pozornými usporiadateľmi pozvaní na pozoruhodný exhibičný zápas – veteránov Śvédska proti výberu svetových legiend.
Ako to v Štokholme býva zvykom, podujatiu sa nevenoval jediný propagačný plagát či článok v novinách. Len švédska televízia mapovala každý krok pred oficiálnym tréningom i zápasom, ktorý sa nenápadne odohral tesne pred poludním.
„Viac ako desať rokov ma na čosi podobné nik nenahovoril. Zlomil ma až starý kamarát Venco Nedomanský a spolu s ním Stano Mikita. Že by sa patrilo zaspomínať na staré časy, keď sme sa naťahovali s Rusmi Petrovom, Michajlovom. Nohy som mal zabetónovné ako z olova, ale ruky a oči ešte poslúchali,“ smial sa a dlho ešte zadýchaný rodák z Bratislavy, neskorší trojnásobný majster sveta, ktorý nenútene v spoločnosti starých kamarátov debatoval o živote a o hokeji.
Dzurilla odohral na totožnom ľade v hale Hovet troje MS v rokoch 1963, 1969 a 1970 a pri všetkých jeho bývalému československému tímu unikol titul o vlások.
„ Vtedy boli našim najvážnejším súperom Rusáci, teda zborná bývalého Sovietskeho zväzu. V šesťdesiatom deviatom sme ich nabili 2:0 Už-už sme sa videli na vytúženom tróne, ale v poslednom zápase nám zobrali radosť domáci Švédi šťastnou výhrou 1:0. Išlo nás poraziť, museli sme sa uspokojiť s bronzom. ale doma nás čakali nadšené davy fanúšikov,“ vravel s nadhľadom Dzurilla. Po politicky hektickom období Pražskej jari a invázii okupačných armád Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa dostal k trestu zákazu reprezentovať ani nevedel ako.
„Absurdné bolo, že ja som v tom čase ani nevedel o čo ide. Až neskôr som sa dozvedel, že niektorí hráči si pred zápasom s Rusmi prelepili červené hviezdy v štátnom znaku nad levom, čo mala byť skrytá vzbura proti vpádu okupačných vojsk.
Ja som si vtedy nič nepreleplil, nie že by som sa bál, ale v tom zmätku som o tom ani nerozmýšľal. Ale trest ma neminul, dostal som skoro tri roky zákaz vycestovať z republiky,“ smial sa v kolektíve vždy obľúbený „Pupúš“. Dodal, že ako sa v zápasoch rezali na krv s Petrovom , Staršinovom Michajlovom, po zápase si pokojne zašli svorne na pivo.
Milovník veselého života
Milovník veselého života, trpezlivý vinohradník a vášnivý motorkár si vychutnával si život v každej situácii. „Bavili ho originality,“ spomína na svojho vtedy mladého trénera Dzurillu bývalý kapitán Slovana Marián Bezák.
„Vytiahol nás na rekondičné sústredenie do Tatier, na Sliezsky dom. Spolu s priateľkami a manželkami, dnes by sa tomu možno vravelo teambuilding.“ Po večeri hráčom nakázal, že musia povinne odpočívať v izbách.
„Každý poslúchol, tréner mal rešpekt. Kým sme čušali v izbách, pán tréner vytiahol naše polovičky do baru a veselo sa so všetkými zoznámil, tancovalo sa, spievalo,“ smeje sa dodnes Bezák.
Dzurilla reprezentoval bývalé Československo pätnásť rokov (1962 - 1977). Získal tri tituly majstra sveta, z olympiády má striebro a dva bronzy.
Dvojica rodákov zo Slovenska Vladimír Dzurilla a Stan Mkita na ľade arény Hovet pri exhibičnom zápase hokejový legiend počas MS 1995 v Štokholme. (zdroj: HOCKEY SLOVAKIA)
Bol prvý brankár u nás, ktorý chytal na kanadský spôsob, zmenšoval uhol, zapájal sa do hry, na ľad padal iba v nevyhnutných prípadoch.
Bol známy skvelou lapačkou i excelentným rozkľakom. Na Kanadskom pohári 1976 nedostal proti domácemu výberu najlepších hráčov NHL ani gól, ČSSR vyhrala 1:0. Toronto Sun písal o národnej tragédii.
Počas šampionátu 1995 v Štokholme si Dzurilla obliekol v exhibícii veteránov výstroj naposledy.
V tom momente by nik neuveril, že o pár týždňov neskôr, 26. júla 1996, ho v düsseldorfskom byte skosí náhla smrť.
