Žiadny zápas mi nie je ukradnutý, vraví. Keby sa dal vrátiť čas, titul by doprial Šali

Nie je na Slovensku veľa rodín, ktoré si môžu povedať, že v najvyšších domácich hádzanárskych súťažiach pôsobili dve generácie ich zástupcov.

V súčasnosti k nim patrí rodina Lukačínovcov. Otec Michal si pred svojou trénerskou kariérou zahral v extralige a jeho potomkovia Adam a Michaela momentálne pôsobia v kluboch účinkujúcich v Niké Handball extralige mužov, respektíve v MOL lige žien.

Michal Lukačín sa k trénerstvu dostal trochu netradične.

„Mal som 27 rokov a ako hráč som sa nedohodol na podmienkach zmluvy s Michalovcami. Vtedy ma oslovili z miestneho ženského klubu, či by som neprebral mladšie dorastenky. Ponuku som prijal a už som od tejto práce nevedel odísť, hoci potom mi už chceli splniť podmienky, aby som pokračoval v hráčskej kariére," prezradil michalovský rodák.

Najväčší úspech hneď na úvod kariéry

So svojimi mladými zverenkami sa stal majstrom Slovenska a o rok a pol už bol trénerom žien ŠK Zekon PSJ Chemkostav Michalovce.

„Nabralo to rýchly spád. Najskôr postup do slovensko-českej WHIL a hneď následne v roku 2003 historický prvý titul šampióna SR so ženami. Dá sa povedať, že to bol vrchol trénerskej kariéry. Potom som prešiel do Veselí nad Moravou, s ktorého hráčkami sme dosiahli pre klub tiež vôbec prvýkrát zlato v boji o majstra ČR."

Vyskúšal si aj pôsobenie v Nemecku, viedol DJK/MJC Trier v I. bundeslige i druholigový SV UNION Halle-Neustadt.

„Kočovný život bol náročný. S odstupom času si uvedomujem, čo všetko moja manželka pre nás spravila. Bola spojivkom rodiny, s deťmi sa 20 rokov prispôsobovala mojej kariére. Pôsobenie v zahraničí bola veľká devíza pre deti, naučili sa jazyky a tam začali hrať aj hádzanú. Keď sme sa potom usídlili v Šali, boli už vo veku, že som ich nemohol vytrhnúť z tamojších sociálnych väzieb a prispôsobil som sa už ja im."

Lukačínovci - vľavo mama Gabriela a vpravo otec Michal - so synom Adamom po zisku Ligového pohára pre MHC Štart Nové Zámky. (zdroj: archív Michala Lukačína)

Okrem toho sa raz vrátil do Michaloviec, kde však nebol prorokom. Hoci s Iuventou vyradil v PVP 2008/2009 francúzsky Havre HAC a postúpil do osemfinále, v tabuľke WHIL figurovalo jeho družstvo na čele, skončil po 7 mesiacoch.

Potom po vyše ročnej pauze sa ocitol v Šali. Pôsobenie u najväčšieho rivala Zemplínčaniek.

„Zlákali ma nebohý Ladislav Kovács s Jánom Hudákom. V Šali som napokon s trojročnou prestávkou pôsobil dovedna šesť sezón, päťkrát som hral finále a ani raz sa nám nepodarilo získať titul. To najviac ľutujem a práve toto by som zmenil, keby sa dalo. Žiaľ, je to už pasé. V tom čase sme potrebovali nad Iuventou vyhrať vo finále trikrát, čo sa reálne nedalo."

Kde mu bolo najlepšie? „Na to sa nedá jednoznačne odpovedať. Vyšiel som z Michaloviec, ktorým vďačím za trénerskú kariéru. Je to aj môj domov, moja srdcovka. Preto som sa tam vrátil a opäť tam pracujem v hádzanej. Krásne obdobie som zažil v Šali, stala sa naším druhým domovom - najmä pre naše deti, ktoré tam naštartovali svoju kariéru. Veľa som sa naučil v Nemecku."

Zmysel vidí v práci s mládežou

Lukačín už nesníva o veľkých angažmánoch. Naopak, chce pomôcť vychovávať mladé hráčky. Aj preto sa vrátil k mládeži v Michalovciach, kde sa začala jeho úspešná trénerská kariéra.

Na starosti má všetky mládežnícke družstvá v michalovskej Iuvente, prioritne sa zameriava na posúvanie starší žiačok do dorasteneckej kategórie.

„Dospel som do veku, keď som si uvedomil, že si nechcem už nič dokazovať a neženiem sa za kariérou. Prišiel som do Michaloviec, aby som pomohol mládeži a táto práca ma veľmi napĺňa. Druhý rok pracujem s talentmi, ktoré mi rastú pod rukami. Všade počúvame, ako zaostávame za svetovou hádzanou. Jedine poctivou prácou môžeme zmenšiť ten odstup. Snažíme sa vychovávať hráčky tak, aby sme aspoň sčasti boli konkurencieschopní."

Ako reprezentačný kouč v minulosti viedol aj juniorky Slovenska, s ktorými v roku 2021 obsadil na majstrovstvách sveta 12. miesto v slovinskom Celje a postúpil na MS. V ženskej reprezentácii šancu nedostal, hoci jeho výsledky najmä na klubovej úrovni by ho k tomu predurčovali.

„Boli také myšlienky v mojej hlave. Myslím si, že som bol pripravený viesť národný tím žien. Pre mňa by to znamenalo všetko. Mrzí ma, že za tie roky sa vedenie Slovenského zväzu hádzanej neodhodlalo ku kroku, aby mi dalo túto príležitosť. Za to, čo som počas trénerskej kariéry dosiahol, som si to možno aj zaslúžil. Nie každému však vyhovujem."

Pre víťazstvo všetko aj na lavičke

Miťo, ako znie jeho prezývka, je impulzívny tréner. Na lavičke ho charakterizoval emotívny prejav, ktorý sa nemusel vždy ľuďom pozdávať.

„Vekom sa to menilo. Celá podstata mojej impulzívnosti spočíva v tom, že tým dávam najavo zverencom svoju túžbu po víťazstve. Robím to pre to, že chcem byť najlepší. Mne žiadny zápas nebol ukradnutý, vždy som chcel vyhrať a dával som to patrične najavo. Aj moje hráčky sa snažím viesť k tomu, aby ukázali emócie a túžbu po víťazstve."

Na prvý pohľad boli jeho „nepriatelia" rozhodcovia, ktorí prejavy odmeňovali aj trestmi.

„Dostal som veľa červených kariet, ale neľutujem to. Samozrejme, boli momenty, keď som v konečnom dôsledku už nemusel tak prehnane reagovať, ale v tom momente som to tak cítil, že musím spraviť niečo. Môžem úprimne povedať, že vzťah s rozhodcami som mal dobrý. Ja som bol mladší tréner, oni väčšinou starší arbitri. Boli sme aj kamaráti, hoci oni sú taká zvláštna kategória."

Aký je Michal Lukačín mimo hádzanárskych paluboviek? „To by ste sa museli spýtať mojej manželky, ale zrejme by povedala, že Miťo vie byť aj pokojný. Myslím si, že doma nie som taký ako v hale na tréningoch či zápasoch. U nás skôr manželka dáva všetko takpovediac do poriadku."

Deti si zvolili hádzanársku cestu

V jeho šľapajach sa vybrali obe deti. „Človek si predstavuje a želá, že by to tak mohlo byť. Keby som však chcel toto naplánovať, ako to vyšlo, tak sa mi to nikdy nepodarí. Považujem to za šťastie. Som vďačný, že sa venujú hádzanej. Muselo sa stretnúť veľa faktorov. Nikdy som na deti netlačil, ani ich neprotežoval. Samy si musia nájsť svoju cestu, presadiť sa a ukázať, že na to majú. Potom uvidíme, či je to správna cesta."

Adam Lukačín hráva za aktuálneho semifinalistu extraligy MHC Štart Nové Zámky, kam prestúpil z HKM Šaľa.

„Syn začínal s hokejom, skúšal futbal a až potom sa ma ešte počas pôsobenia v Nemecku spýtal, či môže prejsť na hádzanú. Vidím v ňom potenciál. Je komplexný hráč a podľa mňa lepší, ako som bol ja. Želám si, aby sa časom dostal do iného klubu, čo mu dalo impulz na výkonnostné napredovanie.

Myslím si, že aj sám o tom rozmýšľa, aby neustrnul vo veku 22 rokov. Vie zahrať na všetkých spojkových postoch, ale ja ho vidím najradšej na strednej spojke. V Šali dostal príležitosť v extralige ako 17-ročný. Som rád, že som ho tam mohol trénovať. Dobre sa mi s ním spolupracovalo, lebo ma akceptoval a počúval."

Vekom ešte dorastenka Michaela Lukačínová naberá skúsenosti v ženskom tíme HK Slovan Duslo Šaľa, na fotografii pri zakončení v stretnutí proti DHK Baník Most. (zdroj: salahandball.sk)

Dcéru ešte nevidel nahnevanú na palubovke

Onedlho osemnásťročná gymnazistka Michaela patrí do juniorskej reprezentácie Slovenska a v HK Slovan Duslo Šaľa okrem dorasteneckej kategórie dostáva od sezóny 2024/2025 postupne príležitosť aj v ženskom družstve účinkujúcom v MOL lige.

„Samozrejme, potešilo ma to. Chcel by som však viac vidieť, že keď v niekom vidia potenciál do budúcnosti, tak ho budú ako diamant brúsiť už teraz intenzívne nielen z fyzickej a hernej stránky, ale i mentálne. Hráčka to musí cítiť, že s ňou počítajú. To mi tam trochu chýba a nejde len o moju dcéru," poznamenal 52-ročný Michalovčan.

„Dcéra išla ako 5 či 6-ročná do prípravky, vždy sa motala na ihrisku a odvtedy trvá jej spojenie s hádzanou. Tiež je stredná spojka, ale často nastupuje aj napravo, lebo ľaváčok je málo. Obaja so synom sú univerzálni. Mišku som však na rozdiel od Adama ešte netrénoval. Chcel by som to skúsiť, ale neviem, či by to fungovalo. Ona má totiž inú povahu ako on. Adam niekedy ukáže aj svoju emotívnu stránku, u Mišky som nevidel, aby sa nahnevala."

Vystúpenia svojich detí často sleduje, ale nesnaží sa ich hneď na prvú ranu kritizovať.

„Keď s nimi debatujem, tak najskôr dávam priestor im, aby sa vyjadrili a až potom prezentujem svoj názor. Chcem, aby prišli na to samy. Sú to hráči podľa môjho gusta a rád by som ich mal v mojom tíme."

Do hádzanárskej rodiny zapadá z hľadiska športu aj manželka Gabriela.

„Venovala sa tancu, takže pohybovú genetiku mali deti od koho zdediť. V ostatných dvoch desaťročiach prispôsobila celý život mne a teraz deťom. Za tie roky sa už orientuje aj v hádzanej, a tak je tento šport u nás témou číslo jeden, furt sa o nej rozprávame. Ona by už mohla robiť aj asistentku trénera. Je náš kritik a i podporovateľ zároveň," dodal na rodinnú tému Michal Lukačín.