Latku nastavila vysoko. V reprezentácii strelila bezmála tisíc gólov. Čomu sa venuje legendárna kanonierka?

Katarína Dubajová je s hádzanou spojená už vyše štyri desaťročia. Priviedla ju k nej staršia sestra Dušana. Iste netušila, že vďaka nej bude mať Slovensko obávanú kanonierku, ktorá bola postrachom pre brankárky tímov súpera.

Ani po skončení aktívnej hráčskej kariéry z hádzanej neodišla, popri bežnom zamestnaní vychováva mladé nádeje v HŠK Legends Šaľa a HK Junior Močenok. Nielen pre nich môže byť vzorom, ako sa to dá dotiahnuť až k splneniu snov.

V rodine nemali športovú minulosť, ale sestra chodila pre malú Katku do škôlky a odtiaľ ju brávala na svoje tréningy v Spojoch Bratislava. Takto už v piatich rokoch zistila, že existuje šport, ktorý v tom období - najmä v ženskom prevedení - žal úspechy aj na medzinárodnej scéne.

Hádzaná bola neoddeliteľnou súčasťou života Kataríny Dubajovej od útleho detstva. Vôbec to však neľutuje.

„Nemám pocit, že mi hádzaná niečo vzala. Skôr si myslím, že mi viac dala. Doma sme po škole prakticky nebývali, veľa času vypĺňali tréningy. Chodili sme po turnajoch a priniesla mi veľa zážitkov. Hádzaná ma chytila hneď od začiatku. Priznávam, že som sa ocitla aj v situácii, keď som s ňou chcela skončiť. Bolo to v puberte. Tú som mala krátku. Dva týždne som nehrala. Našťastie, rýchlo to prešlo a išla som ďalej."

Zo Spojov sa dostala do Modry.

Katarína Dubajová patrí medzi najväčšie osobnosti slovenskej ženskej hádzanej v ére samostatnosti, s takmer tisíckou gólov je najlepšou strelkyňou reprezentácie. (zdroj: TASR)

„Oslovili ma, aby som hrávala za nich dorasteneckú ligu. Ako siedmačka som tak už po škole cestovala autobusom z Dolných honov na Bajkalskú a odtiaľ na tréningy do Modry. Výkonmi som nad rovesníčkami vyčnievala, ale nebola som vysoká. Mala som len 164 cm a hovorili mi, že som ako malý tank. Ako ôsmačka som merala iba 164 cm, ale potom som v priebehu 9 mesiacov narástla o ďalších 15 cm."

Následne hrávala za dorast Interu Bratislava a znova za Modru.

„Už ma to však za dorastenky nebavilo. Pamätám si zápasy, keď som z 24 gólov nášho tímu dala 20, a to ma ešte súper bránil osobne. Strelecky mi to išlo najmä vďaka tomu, že som mala silu v rukách," zaspomínala si Dubajová, ktorú práve modriansky tréner Plško vytiahol na post spojky, kde mohla ukázať svoju dravosť a stala sa z nej kanonierka. Jej kariéra nabrala rýchly spád.

V jednom drese o svojím idolom

Už v 16 rokoch okúsila ženskú súťaž - druhú najvyššiu v bratislavských Vinohradoch.

„Napriek vekovému rozdielu tu som mala tú česť zahrať si po boku legendárnej Márie Ďurišinovej. Toto si navždy zapamätám. Veľmi si to vážim, pretože práve ona bola môj vzor z detských čias. Fascinovala ma. Spomínam si, že mi napríklad radila, nech si nenechám pichať do seba pri zraneniach injekcie. Ako malé hádzanárky sme sa chodili pozerať na zápasy niekdajšieho slávneho Štartu nielen s Ďurišinovou, ale aj Stašovou, Kuťkovou či ďalšími skvelými hráčkami."

Dubajová, hoci ešte neprekročila prah plnoletosti, upútala aj medzi ženami, a tak po nej siahol Dušan Daniš. Známy hádzanársky odborník sa bol na ňu pozrieť, keď ešte hrala v Modre, ale až neskôr to boli úspešné pytačky.

Bratislavčanka putovala do Šale a v 17 rokoch sa ocitla v tom čase v najúspešnejšom slovenskom klube.

„Bol to výrazný skok do veľkej hádzanej. Práve tu som začala brať hádzanú vážne. Ocitla som sa v profesionálnom tíme, kde sa trénovalo aj predpoludním, hráčky boli profesionálky."

Nebolo však všetko ideálne. „Povedala by som skôr, že na začiatku veľmi ťažké. Chcela som zo Šale odísť, nedávala som to. Vtedy ma lákal späť do Bratislavy prezident klubu BCT Sivák. Náročné bolo adaptovať sa a začleniť do kolektívu, v ktorom som poznala len mladé spoluhráčky Caltíkovú a Vlčkovú. V tom čase ma však podržal člen vedenia klubu Pišta Bartošovič. Dôveroval mi, veril v moje schopnosti a napokon ma presvedčil, aby som zostala."

Tréner Daniš si ju zobral pod ochranné krídla nielen v Šali, ale hneď ju stiahol aj do ženskej reprezentácie.

„Napriek rôznym rečiam a tlakom to tréner zobral na seba, že nám dal v mladom veku takú šancu. Pamätám si na jeden článok, v ktorom nás kouč František Bako nazval figuríny z K-Martu, čo bol obchodný dom na Kamennom námestí v Bratislave. Danišovi vďačím za veľa. Napriek pochybovačným rečiam ma nasmeroval do profesionálnej hádzanej i reprezentácie. Musím však povedať, že každý jeden tréner mi niečo dal a prispel k môjmu formovaniu."

Na sklonku kariéry si najlepšia kanonierka slovenskej reprezentácie (v strede v bielom drese) zahrala v drese Serede aj proti Šali, s ktorou bola v minulosti sedemnásobnou majsterkou Slovenska. (zdroj: archív (kd))

Splnené túžby

Jej hádzanárske sny sa spájali s účasťou na vrcholných podujatiach. „Vždy som túžila zahrať si na majstrovstvách sveta, Európy či olympijských hrách. Takisto som si chcela zahrať v zahraničí."

Všetko sa jej splnilo. Najskôr v roku 2001 prišiel prestup do Nemecka, odkiaľ si ju vyhliadol bundesligový VfL Oldenburg. Neskôr okúsila aj dánsku ligu v dresoch tímov Frederikshavn Fox Team Nord a Horsens HK.

„Najmä pôsobenie v dánskej lige som vnímala ako vrchol. Tamojšie kluby mali financie a v súťaži tak pôsobili najlepšie hráčky. Najviac mi to dalo a najviac ma to bavilo. Z môjho pohľadu to bola fantázia."

Slovenská kanonierka však mohla ísť do Dánska aj skôr.

„Keď som prišla do Oldenburgu, tak po 4 mesiacoch sa objavila ponuka z Ikastu. Hoci som bola pod zmluvou, predstavitelia tohto špičkového klubu ma oslovili, či by som nechcela ísť k nim. Možno škoda, že som to vtedy nestúpila, keďže Ikast patril medzi top kluby."

Aj vďaka trénerovi Dušanovi Polozovi, ktorý ju prehovoril k návratu do reprezentácie, si Katarína Dubajová mohla splniť túžbu o účasti na vrcholnom seniorskom podujatí. (zdroj: TASR)

Postupu na vrcholné podujatie sa dvojnásobná najlepšia hádzanárka SR dočkala v roku 2014.

„Už som sa pripravovala, že pomaly budem končiť. Kvalifikáciu na ME 2014 začali dievčatá bezo mňa. Ja som sa dostala do Poľska, kde som v Nowom Saczi opäť dostala chuť na hádzanú a tréner Dušan Poloz sa ma spýtal, či sa nevrátim do reprezentácie. Bola som veľmi rada, že sa tak stalo a na sklonku kariéry to vyšlo."

Tisícka odolala

Vďaka svojim streleckým schopnostiam pútala pozornosť obrán, súperky jej často znepríjemňovali život osobnou obranou, ktorú nemala príliš v láske.

Dubajová je historicky najlepšou kanonierkou slovenskej hádzanárskej reprezentácie žien. Podľa jej podrobných štatistík odohrala v národnom tíme 252 zápasov a dala 987 gólov. Latka na prekonávanie je nastavená veľmi vysoko.

„Samozrejme, lákalo ma pokoriť magickú tisícgólovú hranicu. Vyšlo to takto a teraz budem potichu sledovať, či sa to niekomu podarí prekonať."

Kedy bude mať Slovensko kanonierku tohto rangu?

„Bodaj by čo najskôr, ale je to veľmi náročné. V športe chýba podpora zo strany štátu. Potrebujeme pracovať s mládežou, nie len o tom rozprávať. Musíme byť pravidelnými účastníkmi vrcholných podujatí. Deti musia mať svoje pozitívne vzory. Teraz, keď si na najvyššej úrovni odnášame jeden debakel za druhým, tak to nie je pre nich lákavé. Všetci chcú vyhrávať a nie byť fackovacím panákom."

Katarína Dubajová (v hornom rade zľava) sa po skončení kariéry vrhla na trénovanie detí, s ktorými dosahuje úspechy doma i v zahraničí. (zdroj: archív HŠK Legends)

Trpezlivosť, pokora a pracovitosť

Dubajová môže minulosť so súčasnosťou porovnávať, lebo teraz vychováva svojich nasledovníkov.

„My sme vyrastali inak. Prístup trénerov bol prísnejší, padlo aj zaucho. Teraz musíte ku každému pristupovať individuálne a tréner musí byť súčasne aj psychológ, aby vedel správne reagovať. Snažím sa ísť na to najmä hravou formou. Samozrejme, sú aj dni spojené s drilom, ale veľa vecí - hádzanárske i pohybové - sa ich snažím naučiť pri hre. Vo všeobecnosti sa však deťom až tak nechce. Veľa zla narobila korona. Pred pandémiou som začala trénovať deti, chodilo ich veľa, nebolo ich treba prosiť. Potom prišli dva roky obmedzení, počas ktorých zistili, že je pohodlné nemať povinnosti a čas tráviť inak."

Čo by odkázala nádejným hádzanárom či športovcom, ktorí chcú niečo dosiahnuť?

„Nech sú najmä trpezliví. V dnešnej dobe a uponáhľanom svete chcú všetci všetko rýchlo. Keď sú cieľavedomí, musia na sebe pracovať a veriť si. Nesmiem zabudnúť na pokoru. Keď sa chce, tak sa dá veľa dosiahnuť, a to nemusí ísť ani o výnimočný talent."