Najkrajší rok? Veľký titul so Žilinou, futsalový s Nitrou

Patril k výrazným osobnostiam slovenskej trénerskej scény. V období transformácie piplal Nitru, Žilinu vytiahol k majstrovskému titulu a Púchov v lige zachránil. MILAN LEŠICKÝ v týchto dňoch oslavuje 80. narodeniny.

Ako si teraz nažívate?

„Odpoviem, že všetko je tak, ako má byť. Keď som mal pracovať a bol som v zaťažení, tak som sa tešil na to, že raz budem mať voľný čas, v ktorom nebudem taký zaťažený, Mám ho.

Užívam si to a som spokojný. Ale viete, ja som celý život hovoril, že som na takej dovolenke. Pre mňa bola práca dovolenkou.“

Vy a šport teraz?

„Máme dobrú partiu, sem-tam si zahrám tenis. Všetko sú to bývalí športovci. Karol Pecze, donedávna Stano Griga, basketbalisti, bývalý futbalista ČH Bratislava Stano Lesňák…

Všetko okolo osemdesiatky. Vedľa na kurtoch hrávajú deväťdesiatnici na čele s pánom Rehákom, bývalým basketbalovým trénerom. Tak si pripadáme mladí a hovoríme si, že sme ešte dorastenci.

Zahráme si, sadneme si, preberieme na tri dni politiku a ideme spokojní domov. Sledujem všetko. Futbal, hokej, tenis. Pred dobrým a veľkým televízorom toho vidím dosť.“

Čo rozhodovalo o tom, že sa budete venovať futbalu?

„Zariadili to osudové okamihy, po ktorých som si povedal, že to tak asi malo byť. Ako 17-ročný som si pri prijímačkách na FTVŠ zlomil ruku. A tak som išiel na VŠ poľnohospodársku v Nitre.

Popri tom som hrával futbal i hokej. V roku 1964 sme vyhrali s Nitrou dorasteneckú ligu a časť z nás sa posunula do áčka. Debut v druholigovej Nitre som zažil v Uherskom Hradišti.

V druhom zápase proti Prievidzi mi v závere bez toho, aby ma niekto atakoval, prasklo v kolene. A bolo po futbale. Rok a pol som vôbec nehral. Keď som sa vrátil, ostal som niekde medzi lavičkou áčka a béčka.

A to ma nebavilo. Samozrejme, bol som zamestnaný. Pracoval som na optimalizácii poľnohospodárskych podnikov cez výpočtovú techniku, čo bola vtedy novinka.

Na Slovensku boli dva počítače, jeden v Nitre, druhý v Bratislave. Bol som teda cenený odborník, aj dobre platený.

Dostal som sa aj do vysokoškolských sfér, chodil som na štátnice. Popritom som začal trénovať. Najprv mladší dorast, od roku 1971 béčko Nitry.“

Bavilo vás to?

„Mal som to rád. Navyše, stále som si rád zahral futbal. Čakal som, kedy sa tréning prehupne do druhej polovice, aby som tam dal zápas. V béčku boli ligoví futbalisti, všetci do jedného urazení, lebo nehrali za áčko.

Bola to ťažká psychologická práca, pri ktorej som sa veľa naučil. Aj pri tréneroch, ktorí vtedy trénovali áčko, ako Teodor Reimann či František Skyva. Potom boli béčko celoštátne zrušené, takže som nemal futbalový džob.

Spomínaný civilný mi ostal. Následne som dva roky trénoval Galantu, čo bolo jedno skvelé obdobie. Potom som trénoval Zlaté Moravce, začal chodiť na trénerský kurz, ktorý som ukončil v roku 1982.

Milan Lešický (zdroj: TASR)

Vtedy ma v Nitre uprosili, aby som trénoval ligový dorast, keďže na to nemali kvalifikovaného trénera, kým ja som už mal trénerskú jednotku. Zhodou okolností a nie mojou zásluhou sme sa stali majstrami.

Bolo to o práci ľudí, ktorí tam boli predo mnou. Z Prahy ma požiadali, aby som sa stal aj štátnym trénerom, dostal som československú U16. Potom prišiel najťažší úsek v mojej trénerskej kariéry.“

Čoho sa týkal?

„Nastavenia modelu, pri ktorom budeme plánovane a nie náhodilo, vychovávať futbalistov. Po skončení tejto šesťročnej misie som si povedal, že nikdy viac. Od rána do večera tvrdá robota, konflikty a problémy.

Na starosti som mal šestnásť trénerov, z ktorých polovica mala iný názor ako ja. Presviedčal som ich o jednotnom tréningovom systéme. Nie… Teraz sa to robí bežne, ale ja hovorím o situácii pred 40 rokmi.

Nebol to čisto projekt z mojej hlavy. Robil to Baník Ostrava, čiastočne som ho okopíroval. Nitriansky futbal vtedy vychoval množstvo futbalistov a klub na nich zarobil veľké peniaze.

Vtedy som aj skončil s civilným zamestnaním, čo bolo najväčšie prekvapenie pre celú Nitru. Rozhodol som sa, že budem len futbalovým trénerom. Bolo to v roku 1986 a samozrejme, vtedy sme netušili, že socializmu odzvoní.

Potom som sa presunul k áčku. Skončili sme vo federálnej lige na 3. mieste, čo bola veľká sláva. O rok sme skončili na šiestom, a to už bol neúspech. Vtedy som povedal, že v Nitre budú šťastní, keď bude Nitra na takomto mieste. Odišiel Ľubo Moravčík i iní a išlo to dole.“

Akú rolu pri vašom smerovaní zohrával váš otec? Legendárny brankár Žiliny i Nitry Štefan „Tati“ Lešický?

„Kľúčovú. Najväčšiu. Chytal do 36 rokov. V Žiline ligu, potom v Nitre. Po skončení aktívnej kariéry sa stal tajomníkom nitrianskeho klubu a keď už na funkciu nestačil, stal sa hospodárom a správcom na štadióne.

Tam sme aj bývali. Tridsať metrov od postele som mal ľadovú plochu na zimnom štadióne. Hrával som futbal i hokej, oba športy mi išli. V Nitre bol otec legendou. A mne veľkou oporou. Hoci, tvrdú realitu života som okúsil už v jedenástich rokoch.“

Štefan Lešický (v dolnom rade v čiernom drese) bol výborný brankár. (zdroj: archív Milana Lešického )

Akú?

„Moju mamu vtedy komunistický režim zavrel do basy. Bolo to v roku 1957.V jedenástich som ostal sám. S otcom. Sám som chodil do školy. Staral sa. Dokonca som si varil. S otcom som musel chodievať aj s áčkom na futbal, lebo kde ma mal dať?

Ja som vysedával aj na taktických poradách. V kúte, tichúčko. Už vtedy som však spoznával život futbalistov, výjazdy, taktiku, to moji rovesníci nepoznali, takže mi to dalo veľa. Ale vytrpel som si. Nitra bola malé mesto.

Ukazovali na mňa prstom. Aha, má mamu v base. Zachraňoval ma futbal a hokej. Tam som mal kamarátov. Do pätnástich rokov som to mal ťažké. Potom sa to otočilo.

Ospravedlnili sa jej, zrazu sa spomínalo už len to, že bola protifašistický bojovník. Lebo, viete, v decembri 1944 ju zatkli nacisti za to, že pomáhala ľuďom – zachránila skutočne veľa životov - a skončila v koncentračnom tábore v Dachau.“

Keď vás nepoložili ťažké životné situácie, tak vás nemohol položiť nejaký futbal, však?

„Áno. Neplakal som. Musel som zaťať zuby a bojovať.“

Nevieme, do akej miery to je pre vás citlivá téma a ani nevieme, ako sa opýtať - ale nehovoríme o vašich biologických rodičoch.

„Tých som nepoznal. Nemám šajnu o tom, kto to bol. Moji rodičia sú Štefan a Mária Lešickí. Málokedy o tom hovorím, ale vám teraz poviem. Nevedel som o tom. Mal som deväť rokov a išiel som s jedným mojim spolužiakom, ktorý si niečo zabudol, k nemu domov.

Bola tam jeho mama a tá sa ma opýtala, či viem, že to nie sú moji rodičia. Ostal som ako nemý… Ale vedel som sa ovládať. Áno, viem, povedal som. Bol to šok, ale nič som nedal poznať. Ani doma som nevyzvedal.

Asi to bola moja povaha. Vedel som to zniesť. Nebolo to prvýkrát, čo som to mal ťažké. Moja mama vlastnila dielňu na výrobu obuvi. Aj počas vojny, aj po nej.

Do roku 1948, keď jej to komunisti ako kapitalistke znárodnili a zatvorili ju do pracovného tábora v Novákoch. Otec ma dal vtedy k babke do Piešťan. Vychovala ma tá. S vierou, s kostolom.“

Neskúšali ste pátrať po biologických rodičoch?

„Nie. Načo? Nemalo to pre mňa význam. Pre mňa boli moji rodičia tí, ktorí ma vychovali.“

Aký bol rozdiel medzi prácou pri mládeži a áčkom?

„Klobúk dole pred mládežníckymi trénermi. Veľmi si vážim ich prácu. Ťažkú a nezaplatenú. Pre mňa to bolo práca ako s krompáčom a lopatou. Keď som skončil, roky som nebol na mládežníckom futbale.

Keď som nastúpil do ligy, mal som, obrazne povedané, pod krkom motýlika a na rukách biele rukavičky. Vôbec som sa nezašpinil. V porovnaní s mládežníckym futbalom.“

Bol Ľubomír Moravčík tým najväčším klenotom, ktorý ste trénovali?

„Určite. Hoci výborných hráčov, ktorých som trénoval, bolo viac. Jeho som trénoval sedem rokov od jeho sedemnástich rokov. Vyzeral absolútne inak. Mal hádam 35 kíl. Bol ľahký, taký jedovatý.

Neznášal prehry ani na tréningoch, boli s ním problémy. Musím povedať ešte jedno – ja som ho nenaučil hrať futbal. On sa narodil ako pán futbalista. Len ho bolo treba usmerniť.“

V tom čase ste sa stali i asistentom trénera Máčalu pri československej reprezentácii.

„Všetci ma odhovárali od toho, aby som robil klubového trénera i pri reprezentácii. Podcenil som to. Myslel som si, že to zvládnem bez problémov.

V praxi som pri mužstve chýbal desať dní do mesiaca. Pritom, keď prehráte, musíte byť pri mužstve a dávať to do poriadku. Aj keď je ligová prestávka. To bola chyba.“

Trénovali ste aj slovenskú dvadsaťjednotku.

„V jej úplne prvých rokoch existencie. Bolo to v žalostnom stave. V československej dvadsaťjednotke boli predovšetkým českí hráči, takže sme začínali od piky. Nedosiahli sme to, čo sme chceli. Následne som bol štyri roky v Japonsku, keďže manželka pracovala na našej ambasáde.

Vypomohol som s projektom, ktorý bol podobný tomu v Nitre. Mal meno Renato, mal úspech. Bol som aj konzultant reprezentačných tímov. Po návrate domov som najprv trénoval futsal.“

Ako spomínate na to, keď sme v ňom i vo veľkom futbale získali v jednej sezóne majstrovský titul?

„No, kto na svete to dosiahol? Futsal som trénoval v nitrianskom Incare. Olympijská hala bola naplnená, darilo sa nám. Majiteľ nevyberal vstupné, ešte aj pivo bolo cez prestávku zadarmo. Tak si viete predstaviť, čo v tej hale bolo ľudí. A toľko takých, ktorí prišli len na pivo.

Oslovila ma Žilina. Tá strácala na Slovan jedenásť bodov. Hneď v prvom zápase na jar sme hrali proti Slovanu. Vyhrali sme 1:0 a aj priznám, že v tom zápase nám nechtiac trochu pomohol rozhodca, ktorý proti Slovanu zapískal penaltu. Stiahli sme Slovan o tri body a nakoniec ho o tri predbehli.

V poslednom kole najvyššej slovenskej futbalovej ligy v ročníku 2002/ 03 hostil staronový majster MŠK Žilina na domácom trávniku MŠK SCP Ružomberok. Na snímke žilinské mužstvo - vľavo tréner Milan Lešický - s pohárom za víťazstvo v slovenskej futbalovej lige. (zdroj: TASR)

Mali sme výborné mužstvo, hrali sme perfektne. To bol môj najkrajší rok vo futbale. Dva tituly, so Žilinou sme išli do Ligy majstrov. Vyradili sme silný Maccabi Tel Aviv a vypadli s Chelsea.

Tam sme zistili, že hráme inú ligu. Tá naša sa hrá v istom tempe a hoci máme šikovných futbalistov, to tempo neoklamete. Prispôsobíte sa mu a za tridsať minút je po vás.“

Ako vám to ukázali zápasy s Chelsea?

„Hrali sme na Stamford Bridge a tréner Chelsea Claudio Ranieri neustále na svojich kričal: Pustite ich von, pustite ich von! Takže keď nás pustili, naši museli prebehnúť ihrisko, tam i naspäť.

V 60. minúte bolo po nás. Ani už nemuseli hrať. Hrali sme v plnom tempe, to sme vedeli, ale nie 90 minút. To sa tréningom v našich pomeroch na to, aby sme sa vyrovnali špičkovým ligám, hádam ani nedá dosiahnuť.“

Aké máte vzťahy s bývalými zverencami?

„Sú takí, čo sa ozvú. Ale väčšina… Viete, pomohol som mnohým, dostal som ich hore. Nerobte si však ilúzie, že zavolajú, opýtajú sa. Ale v pohode, je to v poriadku. Ale poviem iný príklad. Paľo Masaryk, ten sa ozve vždy. Keď som bol v Trnave, bol v béčku a nikto ho nechcel.

Vyskúšal som ho a bol to presne ten správny trnavský typ. Išiel, ruval sa, do všetkého išiel, bil sa o loptu. V mužstve ho nemali až tak radi, bol zvláštna povaha. Ale obecenstvo ho potom milovalo.“

Tlačovka pred zápasom MŠK Žilina - FC Chelsea. Milan Lešický vpravo, úplne vľavo John Terry, vedľa neho Claudio Ranieri. (zdroj: TASR)

Ako vnímate náš súčasný futbal?

„Je tu dôsledok takého dlhodobého vývoja. Loptové hry v našej republike padajú na nižšiu úroveň. Už sme v nich na prízemí či v suteréne. Futbal ešte odoláva, čo je dané prácou s mládežou.

Niekedy sme však mali veľkú množinu a z nej ste podľa Gaussovej krivky vedeli vybrať tri percentá talentov. Ale tá množina sa zmenšuje. Je menšia a menšia.

Štát sa dlhodobo nevenuje výchove mladých športovcov či dotácii športu. Ale nie je to len o Slovensku, táto situácia je podobná aj v iných štátov bývalého socialistického bloku. A ešte sa aj klameme.“

Ako?

„Pozrite, teraz to boli ME hráčov do 21 rokov. Chválime sa, ako sme hrali dobre a pritom sme nič nevyhrali. Chválime hokej a zas – nič sme nevyhrali. Klameme sa navzájom. Poprehrávame a povieme, chudáci chlapci.

To môžeme hovoriť o tých, čo hrajú futbal na dvore. Zahmlievame. V minulosti sa po neúspechu robil z trénerov trhací kalendár. Žiadne, keby bolo tak, tak je tak. Nie, kde máš výsledok? Žiadne, ako bolo? Ale, koľko bolo? A prečo? Chápete?“

Riešenie?

„Robiť s mládežou tak, ako sa má robiť. Ale upozorňujem, že aj keby sme to začali rovno dnes a veľmi intenzívne, tak musíme čakať minimálne sedem rokov, kým prídu úspechy.

Neexistuje, aby ste to dosiahli za rok. To nie. A tak to látame a plátame. A nikto sa na tú ťažkú robotu nechce dať. To je môj názor. Robil som to.“