Peter Sagan. (zdroj: TASR)
Je uvoľnený, usmiaty a je cítiť, že z neho spadla ťarcha. Nie z účasti v Let's dance. PETER SAGAN si obdobie po skončeníu profesionálnej kariéry užíva.
Hoci priznáva, že vyťažený je niekedy viac, ako keď bol cyklistom. Cyklistiku si užíva ako hobby, za profesionálnou nesmúti. "Ak by sa ma niekto teraz pýtal, že či by som sa chcel vrátiť späť do cyklistiky, ani by som nad tým nerozmýšľal. Odpoveď by bola nie," vraví trojnásobný majster sveta v rozhovore pre denník ŠPORT.
Vyzeráte uvoľnený usmiaty. V posledných sezónach v profesionálnej cyklistike ste pôsobili niekedy tak, akoby vás to už nenapĺňalo. Teraz akoby z vás všetko opadlo. Užívate si športový dôchodok?
“Áno. Ako som s cyklistikou skončil, hneď som vhupol do nových vecí, ktoré ma napĺňali aj motivovali. Vyskúšal som si súťaž Let's dance, čo bola pre mňa úplne nová skúsenosť a nový zážitok. Celkom som sa na to tešil. Hoci netušil som, čo od toho očakávať.
Tým že to trvalo tri a pol mesiaca, dohodol som sa so svojimi sponzormi, že nebudem mať čas na eventy, pretože Let’s dance bolo celkom náročné.
Niekedy sme trávili tréningami aj 8 - 10 hodín. Bol to kolos, ktorý sa nezastavoval. V nedeľu bola šou, v pondelok sme sa učili nový tanec. A posledné týždne už sme sa učili dva tance, a na konci dokonca tri. Po Let’s dance som zase bežal po rôznych akciách.
V podstate som sa nezastavil. Musím povedať, že som ešte viac vyťažený, ako keď som bol cyklista. Vtedy som bol v kolobehu preteky, domov, tréning, preteky, domov, tréning, sústredenie. Teraz veľa času trávim na cestách.
Počas kariéry ste nemali veľa možnosti rozhodnúť sa, čo budete robiť, pretože ste boli v súťažnom a tréningovom kolobehu. Napríklad v júli ste nemohli ísť na dovolenku, pretože vtedy bola Tour de France. Keď dnes nechodíte na preteky, platí, že ste pánom svojho času a vyberiete si, čo budete robiť?
Platí, akurát niekedy rozmýšľam, čo budem robiť. Teraz sa mi celkom s niektorými aktivitami rozbehol vlak a z idúceho vlaku sa nevyskakuje. Keďže ma Let’s dance vyťažilo, teraz mám povinnosti. Ale o mesiac o dva by sa to mohlo upokojiť.
Potom sa budem snažiť naplno byť s mojim synom, na to sa celkom teším. Ale určite som dnes viac pánu v svojho času ako predtým. Počas kariéry toho bolo veľa a robil som aj mnoho marketingových vecí pre sponzorov. Ráno budík, potom rýchlo tréning, na obed, potom ďalšie povinnosti. Bolo to vtedy horšie.
Čo vám dnes robí najväčšiu radosť?
Keď môžem byť so svojim synom. Ale som veľmi rád aj za to, že som si vybudoval s partnermi také vzťahy, že stále môžem byť v cyklistike. A keď ideme napríklad na Grand Fondo (cyklistické podujatia pre širokú verejnosť - pozn.) alebo robíme nejaké podujatie, kde sú aj deti, snažím sa byť s tými deťmi.
Viac ma baví organizovať veci pre deti, ako keď mám ísť na Grand Fondo s dospelými. Aj to si užívam, pretože sú to nadšenci a sú radi, keď ma vidia. Baví ma to. Ak niekoho motivujem, je to super.
Vnímajú vás deti ako osobnosť cyklistiky?
Práveže sú radi. Teraz som bol na pretekoch v Domolitoch a veľmi veľa detí prišlo, že chcú fotografiu, podpis. Myslím si, že ma vnímajú a vedia, kto som.
Posledné sezóny v profesionálnom pelotóne to skôr pôsobilo, že vám to už tak nechutí a že si to tak neužívate ako na začiatku kariéry. Bolo to tak?
Ak by sa ma niekto teraz pýtal, že či by som sa chcel vrátiť späť do cyklistiky, ani by som nad tým nerozmýšľal. Odpoveď by bola nie. Aj keby sa ma niekto spýtal, či by som chcel mať znova 20 rokov a zažiť to celého znova, tiež by som povedal – nie. To by bolo rovnaké, ako by ma chceli poslať do školy. Zažil som veľmi peknú cyklistiku a mám veľa príjemných zážitkov. Veľa mi to dalo do života.
Potom však prišiel kovid, mal som aj chorľavé obdobie, na Tour som potom mal pád s Calebom Ewanom a z toho som mal v kolene zápal. Bolo to ubíjajúce. Máte pravdu, že posledný rok, dva už to bolo také, že už to len dobicyklujem. Ešte som chcel skúsiť horské bicykle, ale prišli zase problémy so srdcom.
Bol som rád, že som za tím Pierre Baguette mohol odjazdiť preteky Okolo Slovenska a mohol sa rozlúčiť s fanúšikmi. A zažil som si aj to, že som absolvoval posledné majstrovstvá Slovenska v horskej cyklistike. Bol som druhý.
Už som to však bral, že si to idem užiť a bral som to ako rozlúčku. Keď som začal v horskej cyklistike, moje posledné preteky budú na horáku. Ja som spokojný. V najlepšom treba prestať. Vycítil som, že bolo toho dosť.
Ako ste vnímali, keď sa objavila arytmia srdca? Nemali ste strach z toho, čo bude ďalej, prípadne či budete v poriadku?
Keď sa to stalo prvýkrát, ani som tomu neveril. Myslel som si, že ide o omyl alebo chybu cyklopočítača (ukázal mimoriadne vysoký tep – pozn.) Druhýkrát sa stalo počas pretekov, že som mal tep 235 počas osemnástich minút. A upokojilo sa to až po tom, čo som spadol.
Nemal som z toho obavy, že by to bolo niečo vážne. Potom to videl aj tréner a upozornil ma, že by sa na to mal pozrieť odborník. Zavolal kardiológovi Robertovi Corzettimu, ktorý bol mojim lekárom ešte v časoch, keď som jazdil v tíme Liquigas.
Išli sme za ním, robil mi rôzne vyšetrenia. A na nič neprišiel. Robil som aj záťažové testy a na srdci som mal pripojené snímače. S tým som šiel naplno jeden kopec a nič sa nestalo.
Potom som bol u ďalšieho odborníka v Ancone. Sledovali reakcie srdca na rôzne látky, snažili sa nejako umelo arytmiu vyvolať. Ale tiež sa im nič nepodarilo.
Potom sledovali srdce káblami, ktoré tam dostali cez tepnu. Usúdili, že mohlo ísť o nejaký zápal alebo prechodené ochorenie, ktoré mohlo arytmiu spustiť. Dali mi na srdce zariadenie, ktoré ho monitorovalo.
Ak sa to zopakuje, budú mať o tom záznam. Pretože existuje viacero typov arytmií. Niektoré sú nebezpečné, iné nie natoľko. Upokojovali ma, že nie som v ohrození života. Preto som to neriešil.
Čo bolo potom?
Vrátil som na bicykel a šiel som na preteky do Marseille. Vtedy pred pretekmi mi to zase vystrelilo. Hovorím si: Čo teraz? Volal som lekárovi, že mi to znova stúplo na 225. A on hovorí: Vieš, že si mal arytmiu aj včera? Vtedy som to necítil. Musel som absolvovať to isté vyšetrenie znova. Zistili, že je tam malá cievka, ktorá tú arytmiu spúšťa. Povedali, že je možné ju vypáliť a bude to v poriadku. To je celý príbeh.
Ale nikdy som sa nezamýšľal nad tým, čo bude alebo nebude. Napríklad Sonny Collbreli kvôli podobným problémom musel ukončiť kariéru. Lekár vravel, že sa arytmia mohla prejaviť neskôr alebo ak by som nešportoval, nikdy by sa to neprejavilo nikdy. U mňa to bolo len v maximálnej záťaži.
Roky ste ako profesionálny športovec museli dodržiavať disciplínu a určitý režim, ktorý vás obmedzoval. Dnes máte voľnosť, ostali vo vás niektoré návyky?
Disciplína je veľmi potrebná podľa mňa a šport vám dá veľa. Cítim už, že nemám 25 rokov, ale 35. Niekedy bývam viac unavený. Životný balans je veľmi dôležitý a spánok. Ten neoklamete.
Ak idem do Kolumbie na dva dni na nejakú akciu a kvôli časovému posunu ani nespím, tak sa snažím si oddýchnuť aj na hodinu, ak sa dá. Stále je vo mne športová dicsiplína. Zdravie je základ.
Niečo zo športu vo vás zostalo.
Keď to robíte na profesionálnej úrovni, musí vás to baviť a musíte mať profesionálny prístup. Disciplínu musí mať každý športovec, to je pomaly ako vojenská služba.
