Eugene Christophe tlačí bicykel počas Tour 1922 na priesmyk Col du Abisque. (zdroj: Wikimedia/Gallica Digital Library)
Bol vizionár, vyznával zdravý životný štýl a pohyb, mal rád veľké príbehy a bol inšpiratívnou postavou. Na druhej strane to bol despota a tyran, neuznával skratky. Vládol tvrdou rukou. Nerobil kompromisy a cyklisti ho nemali v láske.
Mnoho ľudí dnes už netuší, kto bol Henri Desgrange, no jeho odkaz a prácu obdivujú fanúšikovia dodnes. Iniciálky jeho mena stále môžete nájsť na slávnom žltom drese. Desgrange bol šéfredaktorom denníka L’Auto a zakladateľom Tour de France.
Jeho myšlienka o najťažších etapových pretekoch na svete nielenže prežila do dnešných dní, ale je to svetoznáma značka, ktorá prináša miliónové zisky a všetci cyklisti snívajú práve o víťazstve na Tour.
Desgrange nebol priamo autorom myšlienky o etapových pretekoch okolo celého Francúzska. S týmto nápadom prišiel reportér L’Auto Geo Lefevere. Desgrange ju však prijal a rozvíjal.
Do cieľa mal prísť len víťaz
Jeho predstava o ideálnej Tour bola, vytvoriť tak náročnú trasu a podmienky, že do cieľa poslednej etapy príde len jeden jazdec.
Ten najsilnejší. Aby sa k tomuto scenáru, preteky čo najviac priblížili, snažil sa cyklistom súťaž čo najviac skomplikovať, aby ich utrpenie nič nezmierňovalo. Práve naopak.
Zakázané bolo občerstvovanie zo sprievodných áut, jazda v zákryte, náhradné bicykle, prehadzovačky, mechanická podpora. Všetky technické problémy musel pretekár riešiť sám. Ak nemal náradie, nemohol mu ho nik podať. Všetko si mal zabezpečiť sám.
Ku konceptu, že do cieľa pretekov príde len víťaz sa niekoľkokrát priblížil. Napríklad v roku 1919 dokončilo zo 67 štartujúcich len 11 pretekárov.
V roku 1913 prišlo zo 140 do cieľa 25 cyklistov.
Henri Desgrange. (zdroj: Wikipedia)
Etapy mali dĺžku 300 až 400 kilometrov. Čo mal cyklista na štarte musel si priviezť aj do cieľa. Preto rozhodcovia pred štartom zapisovali napríklad, čo mal každý pretekár oblečené.
Znie to ako banalita. Lenže oblečenie, ktoré bolo vyhovujúce v chladné ráno bolo na obtiaž počas horúceho popoludnia. Ak si niekto chcel vyzliecť dlhorukávový dres alebo nebodaj odhodil deravú dušu, čakal ho trest a mohlo to byť aj vylúčenie z pretekov.
Podľa legiend dokonca často jazdil v aute za skupinou cyklistov, v ruke mal pumpu, okrikoval ich a rozháňal, aby nejazdili za sebou.
Čokoľvek, čo preteky mohlo jazdcom uľahčiť zakazoval.
Šliapal len jednou nohou
V roku 1926 Francúz Marcel Bidot pri jednej z etáp zlomil pedál. Pokračoval tým, že šliapal len jednou nohou, až kým mu neskôr rozhodcovia nedovolili použiť bicykel od diváka. Musel však naň dať svoje kolesá.
V Pyrenejách sa mu pokazil voľnobeh, tým pádom sa mu pedále točili stále. Ostal mu fixný prevod.
Napriek tomu dokázal prejsť päť priesmykov. Keď na Col d’Izoard dostal defekt, rozhodca mu hrozil vylúčením, ak si vezme náradie zo sprievodného auta. Bol nonsens, aby mal pretekár všetko potrebné pre opravu mal pretekár so sebou. Bidot všetky prekážky a útrapy zvládol. Do Paríža sa dostal na 10. mieste.
Talian Giusto Cerutti nesie svoj bicykel počas Tour 1928. Cudzia pomoc bola vetdy totiž pod hrozbou vylúčenia zakázaná. (zdroj: Wikimedia/Gallica Digital Library)
Desgrange ho vychválil.
„Bidot je mdlého rozumu. Ale je silný, neúnavný, skvele si počínal v stúpaniach aj v zjazdoch. Nezdržoval sa tým, že by zastavoval pri studničkách. Pretekár, ktorý takto zvládne svoju prvý Tour, má veľkú guráž.“
Vytvoril preteky, ktoré vystavovali utrpenie na obdiv. Bolo neodlúčiteľnou súčasťou etáp.
Nemal rád, ak sa pretekári ponosovali alebo ak neuznávali jeho nezmyselné pravidlá. Cez útrapy cyklistov písal veľkolepé príbehy, tie potom hltali jeho čitatelia.
V článku sa ďalej dočítate:
Čo napísal Desgrange na kritiku Henriho Pelissiera?
Prečo Desgrange zakázal používanie prehadzovačiek?
Čo hovoril o športovaní a akú mal prestavu o rekreačnom športe?
Ktorá z etáp na tohtoročnej Tour by bola podľa jeho gusta?
Komu sa udeľuje cena Henriho Desgranga?
Ani so zvieratami sa tak kruto nezaobchádza
Keď v roku 1924 odstúpil z pretekov jeden z najlepších cyklistov tej doby a obhajca víťazstva Henri Pelissier, urobil to práve na protest proti nezmyselným pravidlám.
Keď si v horúcom počasí vyzliekol Pelissier dlhorukávový dres, napomenul ho rozhodca, že ho za to bude musieť potrestať.
To však bolo pre Pelissiera príliš. Hneval sa. A rozhodol sa radšej skončiť. V emotívnom rozpoložení ho v krčme zastihol novinár denníka Petit Parisian. Pelissier bol vo švungu a dal jeden z najslávnejších rozhovorov. Niesol titulok: Otroci cesty.
„Čo sú to za spôsoby? Prečo ho trápi, že mám oblečené dva dresy? Mohol som ich mať pätnásť, ale nesmiem odštartovať s dvoma a prísť do cieľa v jednom. Také sú pravidlá. Nestačí, že jazdíme ako blázni, ale musíme aj mrznúť a potiť sa. Zdá sa, že aj to patrí k športu,“ hneval sa.
Keď bol rozbehnutý, povedal aj to, čo by inokedy nepriznal.
