Možno by vynikol aj na ľade, je však olympijský medailista, majster sveta aj Európy na hladkej vode

Od jesene sa chce znova vrátiť k hokeju.

Nebolo by na tom nič zvláštne, keby reč nebola o Jurajovi Tarrovi, dvojnásobnom olympijskom medailistovi, štvornásobnom majstrovi sveta a päťnásobnom európskom šampiónovi v rýchlostnej kanoistike.

„Posledné dva roky som ľad zanedbával. Popri iných povinnostiach mala prednosť rodina, najmä maličká dcérka Lana, z ktorej sa tešíme spolu s partnerkou Mariankou.

Teraz má dcérka už dva a pol roka, čo mi asi umožní, aby bol zo mňa znova hokejista,“ zamýšľa sa 46-ročný „mladík“, ktorý na pozícii pravého krídla odohral celé dve sezóny (2021/22 a 2022/23) za budapeštiansky tím White Sharks vo štvrtej maďarskej lige.

Vyrastal v lodenici

Počas dlhej športovej kariéry, ktorú oficiálne skončil až v decembri 2020, vynikol ako kajakár. Jeden z historicky najúspešnejších zo Slovenska.

Vzhľadom na jeho mimoriadny vzťah k hokeju, ktorý voľakedy chodil trénovať aj do Nových Zámkov, by sa na prvý pohľad zdalo, že sa v detstve rozhodoval medzi pádlom a hokejkou v rukách.

„Nie, vôbec to tak nebolo,“ vyvádza nás z omylu sympatický športovec.

„U mňa bolo v podstate jasné, že sa ,musím’ venovať kanoistike. Veď otec, takisto Juraj, bol pevnou súčasťou lodenice v Komárne. S jednolistovým pádlom, čiže v kanoe, mu to šlo tak dobre, že sa stal reprezentantom Československa.“

S ním chodil od svojich štyroch rokov do lodenice i malý Juraj, ktorý tam obdivoval aj ďalšie osobnosti, medzi nimi aj Tibora Soósa, svojho neskoršieho dôležitého trénera.

Malý Ďurko Tarr v komárňanskej lodenici so sestrou Zuzanou, staršou o šesť rokov. (zdroj: archív (jt))

Kajak si vyplakal

Deti sa tam spočiatku, prirodzene, hrali. A keď trochu podrástli, rodičia chceli, aby sa v člnkoch povozili na vode.

„Otec si pre mňa, tuším som mal šesť rokov, vybral kanoe. Nečudo, veď sám bol kanoista.

Prvé pokusy však boli strašné. Veľakrát som sa vykúpal, takmer nikdy som nevedel urobiť viac úspešných záberov.

Nepáčilo sa mi to, veľmi som plakal,“ spomína Juraj Tarr na začiatky v športe, ktorý ho vyniesol k výšinám a pracuje v ňom dodnes.

Otec sa nad ním zľutoval a posadil ho do – kajaka.

Ten si Ďurko doslova vyplakal. V ňom je ľahšie udržať rovnováhu, najmä, keď sa už dostane do pohybu.

„To sa mi už ľúbilo. Mal som z toho radosť, veď som už do vody nepadal, ale som sa na nej pekne vozil,“ načrtáva svoje vodácke začiatky „Tarres“, čo je bežná prezývka nášho vodáckeho velikána.

Veľký vzor pred očami

V komárňanskej lodenici vždy vyrastali výborní vodáci, spomedzi ktorých bol pre Tarrovu detskú generáciu bezprostredný najväčší vzor Attila Szabó.

V druhej polovici osemdesiatych rokov zožínal veľké medzinárodné úspechy, v Plovdive 1989 sa stal kajakárskym majstrom sveta na 10 kilometrov.

„Všetci sme chceli byť ako on, súperili sme medzi sebou a navzájom sme sa ťahali čoraz vyššie,“ spomína Juraj Tarr, pričom nezabúda ani na svojich dôležitých trénerov.

V detstve ho formoval Ladislav Dékány, v dorasteneckom veku Ladislav Polhammer a Vojtech Halmo, v dospelosti najmä Tibor Soós a na sklonku bohatej kariéry Peter Likér.

Voda a pádlo však neznamenali pre „Ďuriho“ jediný šport. Keďže bol vysoký, v škole hral basketbal.

Zaujímavosťou je, že aj s neskorším úspešným vodným pólistom Slovenska a najmä Maďarska, brankárom Istvánom Gergelyom.

A keďže voľakedy boli aj tuhšie zimy, často počas nich obúval korčule a chodil hrať s kamarátmi hokej na mŕtve rameno Váhu.

Na hokej neboli podmienky

Nebolo to však jediné miesto, kde mimo kajakárskej sezóny skúšal svoje hokejové schopnosti.

„Žiaľ, na tento šport neboli v Komárne dobré podmienky.

Neexistoval žiadny poriadny hokejový klub, nemali sme krytý zimný štadión, na otvorenom umelom ľade sa nám ušlo málo času, aby sme si do sýtosti zahrali,“ pripomína Juraj Tarr dôvody, prečo sa tomuto športu nemohol venovať viac a ukázať v ňom svoj talent.

Bol by aj v ňom úspešný?

„Určite by som hral tak ako Marián Hossa či Marián Gáborík,“ smeje sa a poriadne preháňa po tejto otázke.

„Je zbytočné o tom hovoriť, keďže som sa hokeju nevenoval poriadne a iba vo voľnom čase,“ dodáva vážne na túto tému.

Je však rád, že nebol a neostal iba jednostranný športovec. Všetky doplnkové športy považoval za vhodné pre koordináciu vlastného tela i rozvíjanie ducha pri neraz monotónnych kajakárskych tréningoch.

„Keď sme išli hrať za školu basketbal, aspoň sme nemuseli sedieť priveľa v školskej lavici,“ načrtáva so svojím typickým humorom výhody detskej všestrannosti.

Dve vážne operácie

Štvornásobný olympionik má za sebou mimoriadne zdravotné problémy. Začali sa v roku 1996, keď ako junior odpadol na záchode na ME v Poznani.

Postupne mu na ľavej strane krku narástla rakovinová hrča. Vyoperovali mu ju v auguste 1997 a o mesiac aj štítnu žľazu. Stal sa onkologickým pacientom a musel úplne prestať športovať.

„Bolo to veľmi náročné obdobie, ale nevzdal som sa.

Už desať dní po druhej operácii som hral doma s kamarátmi hokej, čo mi nik nedovolil, ale jednoducho som to tak cítil, že musím.

Potreboval som prísť na iné myšlienky,“ vracia sa k svojmu obdivuhodnému prístupu a nezlomnosti.

Trvalo však dlho, kým mu lekári za pomoci liekov zničili zbytky zhubného rakovinového nádoru.

Návrat po vyše dvoch rokoch

Až po vyše dvoch rokoch trápenia a neistoty mu v roku 1999 dovolili, že sa môže vrátiť k športovaniu.

Dá sa povedať, že šlo uňho o nový začiatok.

Na vode však opäť pádloval až vo februári 2000 a priam zázračne sa dostal nielen do potrebnej formy, ale aj na svoju prvú olympiádu v Sydney.

A začal pomalými krokmi kráčať k veľkým úspechom, pričom však až v roku 2007 prevládol uňho pocit, že je už úplne vyliečený.

Lieky (teraz už len jeden) boli stále v jeho jedálničku, takisto chodil a chodí na pravidelné kontroly k lekárom.

V Pekingu a Moskve najväčšie úspechy

V Pekingu 2008 bol člen strieborného slovenského štvorkajaka.

„Mal som obrovskú radosť. Nielenže som sa znova dostal na olympiádu, ale získal som na nej aj medailu.

Bolo to pre mňa veľké víťazstvo,“ zdôraznil o svojom prvom olympijskom kove.

Taký istý má aj z Ria de Janeiro 2016, čo sú jeho najvyššie športové méty, keďže ich vybojoval pod piatimi kruhmi.

Slovenský štvorkajak v zostave (zľava) Tibor Linka, Juraj Tarr, Erik Vlček a Denis Myšák sa stal pred desiatimi rokmi v Miláne jasne majstrom sveta, potom na OH 2016 v Brazílii získal striebro. (zdroj: FOTO TASR/MTI TAMÁS KOVÁCS)

„Prvá je u mňa predsa len o niečo cennejšia, keďže sa zrodila po ťažkej chorobe.

A na úroveň olympijských úspechov kladiem dve zlaté medaily z majstrovstiev sveta v Moskve 2014.

Tam sme v K2 vyhrali s Erikom Vlčekom najprv olympijskú tisícku a potom aj päťstovku. Bolo to niečo mimoriadne.

Také isté dve zlaté medaily v K2 získali na jedných MS iba Nemci Kai Bluhm a Torsten Gutsche v Plovdive 1989, po nich práve my v Moskve a už nikdy nikto iný,“ vyzdvihuje Tarres, pričom podrobne vymenovať jeho všetky víťazstvá a úspechy tu ani nie je možné.

Po Londýne druhý dych

Športovú kariéru chcel prvý raz skončiť po olympiáde v Londýne 2012, kde kedysi slávny štvorkajak Slovenska skončil „až“ na šiestom mieste.

Našťastie, predsa len v ďalšom roku ešte nabral druhý dych. Prišli potom veľmi úspešné spomenuté MS v Moskve 2014, triumf na MS 2015 v Miláne aj ďalší olympijský úspech v Riu de Janeiro 2016.

Hoci myslel ešte aj na svoju piatu olympiádu v Tokiu, predsa prišla v decembri covidového roka 2020 oficiálna rozlúčka s kariérou. Mal takmer 42 rokov, ale v rukách žiadne „remeslo“.

Juraj Tarr (druhý sprava) pred rokmi spolu s ďalšími velikánmi z komárňanskej lodenice (zľava) s Richardom Riszdorferom, trénerom Tiborom Soósom, Michalom Riszdorferom a Erikom Vlčekom (celkom vpravo). (zdroj: archív (ts))

Štyri semestre nedokončeného štúdia ekonomiky a manažmentu na VŠP v Nitre mu v ničom nepomohli.

Začínajúci tréner

„Zrazu som bol bez práce. Pre covid vládla neistota, ani v Športovom centre polície, ktorého som bol člen, nemali hneď pre mňa miesto,“ vracia sa k niekoľkým mesiacom neistoty.

Pomocnú ruku dostal najprv doma v Komárne, kde je tréner od marca 2021. Vzápätí začali využívať jeho skúsenosti predsa aj v ŠCP, v súčasnosti je aj tréner v slovenskej reprezentácii do 23 rokov.

Priznáva však, že v tomto fachu je ešte predsa len začiatočník.

„Vychovať olympionika by bolo veľmi pekné. A ešte lepšieho športovca než som bol ja až vynikajúce,“ dodáva Juraj Tarr o súčasných ambíciách v rýchlostnej kanoistike, ktorá je od detstva až doteraz hlavná náplň jeho života.

Juraj Tarr v úlohe trénera. (zdroj: TASR)