Mohol byť futbalistom alebo hokejistom. Deti potrebujú tri hodiny pohybu denne, hovorí legendárny Lohyňa

U generácie dnešných šesťdesiatnikov, do ktorej patrí aj legendárny zápasník Jozef Lohyňa (62), sa to začínalo podobne. Hrami na skrývačku medzi domami, či v lese, futbalom medzi panelákmi a hokejovými duelmi s loptičkou na asfalte.

„Naša chalanská partia hrávala futbal a hokej systémom leto – zima. Akékoľvek hry na dvore a v lese v Handlovej, to bolo naše,“ spomínal majster sveta a olympijský bronzový medailista v zápasení voľným štýlom Jozef Lohyňa.

„Keď sme sa presťahovali do Prievidze, noví kamaráti nás zobrali do sokolovne na zápasenie. S mojím starším bratom Ľubom sme pri zápasení zostali.“

Nemuseli však... Zapracovala, ako to už býva, náhoda.

Lohyňa prišiel po rokoch s týmto odhalením: „Išli sme na futbalový turnaj, ktorý bol pre ôsmakov. My sme mali v školskom tíme aj deviataka a prišli nám na to. Vylúčili nás. Iba nás, aj keď aj v iných družstvách boli starší. Vtedy ma chceli tréneri z futbalového klubu v Prievidzi, ale povedal som, že na tréning prídem iba ak budeme pokračovať v tom turnaji.

Nespravili to, ponechali v platnosti naše vylúčenie. Takže to bol koniec mojej kariéry s loptou. Úprimne, keď som videl, ako futbalisti padajú na trávnik po osobnom súboji ako primadony, nepáčilo sa mi to. Zápasenie mi pripadalo mužnejšie. Popri zápasení sme však pravidelne hrávali futbal i basketbal. V rámci rozcvičky. Ja som z generácie, ktorá vedela zo športu všetko základné.“

Bratia Ľubomír a Jozef (vpravo) Lohyňovci (zdroj: archív (jl))

U basketbalistov

„Keď sme sa presťahovali v Prievidzi ako zápasníci do veľkej športovej haly, dostali sme ako tréningovú telocvičňu tú basketbalovú, lebo na basketbal nevyhovovala… Už vtedy boli odborníci na stavanie hál…

To isté bolo s tréningovým centrom v Bojniciach. My sme mohli využívať telocvičňu na zápasnícke sústredenia, lebo nebola výškovo stavaná ani na volejbal, ani na basketbal. Nejakým architektom sa to zo stoličky dobre kreslilo…“ kritizoval aj po rokoch Lohyňa.

Lohyňa mal desať rokov, keď vkročil na prievidzskú žinenku.

„Nie je na škodu začínať ešte skôr so všeobecnou pohybovou prípravou. My sme však mali zvládnuté základy gymnastiky aj z lozenia po stromoch, pretože sme museli vykryť aj pády. Nekoordinovaná príprava, ale mali sme ju. Kotrmelce na tráve boli bežné. Podľa mňa je práve vek 10 rokov pre zápasenie optimálny na začiatok,“ zamyslel sa Lohyňa.

Jozef Lohyňa po tréningu. (zdroj: facebook (jl))

Súvisiaci článok

Japonský balvan v žalúdku Salkazanova nestiahol. Má bronz, štvrtú medailu z MS

Čítajte viac

Smrť v očiach z kotúľa

V Bratislave, kde žije, má vlastný zápasnícky klub. Lohyňa Wrestling Academy.

„Rodičia k nám dávajú deti aj skôr ako desaťročné, lebo u nás sa im venujeme aj z hľadiska všeobecnej pohybovej prípravy. Mali sme decká, ktoré ako osemročné nevedeli urobiť kotúľ vpred. A mali smrť v očiach, keď mal urobiť kotúľ cez prekážku. Po niekoľkých mesiacoch urobia premet. Ich sebavedomie je už niekde inde a tešia sa z toho,“ pokračoval Lohyňa.

Napriek nedávnemu pridaniu jednej hodiny telocviku na základných školách v týždni hovorí olympijský bronzový medailista zo Soulu 1988 o tom, že telocvikári nedostávajú z viacerých dôvodov dostatočný priestor na to, aby dali školákom poriadny pohybový základ.

„Deti potrebujú mať podľa mňa tri hodiny pohybu denne. Decká z nášho klubu si idú po tréningu na žinenke ešte zahrať futbal alebo hokej. Vytiahnem ešte jednu príhodu. Keď som hovoril o možnosti hrať futbal v Prievidzi, u mňa sa to rýchlo skončilo nejako podobne aj s hokejom. Bol som na výbere, ale na ľad ma poslali na dvadsať sekúnd. Bolo vybavené. Zápasenia som sa nepustil. Uchvacovala ma aj história zápasenia.“

Jozef Lohyňa vo vlastnej tréningovej akadémii v Bratislave. (zdroj: Šport/Jano Koller)

Šestnásťročný v Afganistane

S Jozefom Lohyňom sme mali stovky rozhovorov pre denník Šport, ale keď sme o jeho začiatkoch hovorili tentoraz, neprestal nás udivovať novinkami.

„Ako žiak a dorastenec som nemal až také skvelé zápasnícke výsledky, ale zažral som sa do tohto športu. Bavilo ma, že sme veľa cestovali. Ako šestnásťročný som bol na reprezentačnom výjazde so seniormi v Afganistane. V tom veku som bol aj v Mongolsku na juniorských majstrovstvách sveta. V osemnástich som získal veľkú medailu na turnaji Družba, čo bola porovnateľná súťaž s majstrovstvami Európy.“

Jozef Lohyňa navštevuje folklórne slávnosti v Heľpe. (zdroj: facebook (jl))

Kotúľali sa medaily

Medaily od Lohyňu sa začali kotúľať do československého zápasenia. Neustalo to ani počas jeho éry v slovenskej reprezentácii, ktorá vyvrcholila bronzom na jeho rozlúčkových majstrovstvách Európy 1998 v Bratislave.

„Vidím, čo všetko chýba v súčasnom slovenskom športe. Poviem taký príklad. Na zápasníckej žinenke v Prievidzi nás bolo asi štyridsať vo vekovom rozpätí päť rokov. Neriešili sme sociálne siete, mali sme pred očami zápasenie. Chcel som dosahovať úspechy ako majstri vo futbale a hokeji, ako boxer Janko Zachara, cyklista Anton Tkáč a moje zápasnícke domáce vzory Vítězslav Mácha a Dano Karabin. Áno, mal som motiváciu zaradiť sa medzi legendy slovenského športu,“ priznal.

To sa mu podarilo!

Vyhlásili ho za najlepšieho slovenského Zápasníka 20. storočia.

„Športujem už len na žinenke. Prestal som hrať hokej, pretože mi ,servisovali’ kolená. Sledujem, čo sa deje v slovenskom športe a vidím, že sú v ňom máme problémy. Len niekoľko športov má záber perspektívnych juniorov a kadetov. V zápasení sa to, žiaľ, vytratilo. Práca v kluboch je na nízkej úrovni. Zlé je to, že nie je silnejší školský šport.

Svet nám unikol v kolektívnych športoch. Výnimky ako volejbalistky na majstrovstvách sveta alebo zlaté hádzanárske kadetky nesvedčia o tom, aké to je v skutočnosti. V mojich časoch mali možnosť začleniť sa do policajného alebo armádneho klubu, kde ako profesionálni alebo sparingpartneri pomáhali vytvárať úspechy. Kolektívne športy nám spia,“ dodal Lohyňa, ambasádor nedávnych majstrovstiev Európy v zápasení v Bratislave a Šamoríne.

Jozef Lohyňa sa lúčil so svetovou žinenkou na olympijských hrách 1996 v Atlante. (zdroj: TASR)

S manželkou Helenkou majú tri deti. Peter je v Nórsku, hrával hokej a ako hobby mu to zostalo. Dávid žije v Malmö a štartoval napríklad aj na cestnom behu po známom Öresundskom moste medzi Malmö a dánskym hlavným mestom Kodaň. Dcérka Kristína cvičí jógu a pomáha v otcovej tréningovej akadémii v Bratislave.