Jeden deň trénujete, na druhý ste za mrežami. Poučil som sa, spomína Hodúr

Mal cit pre hru a výbornú prihrávku. V Nitre o ňom hovorili ako o novom Moravčíkovi, okúsil reprezentáciu. Výborné meno si urobil v Česku, no ľudia si IVANA HODÚRA navždy budú pamätať ako hráča, ktorý manipuloval pred viac ako desiatimi rokmi zápasy Nitry a Dunajskej Stredy.

Futbalová verejnosť o vás dlhšie nepočula. Ako sa máte?

„Snáď to nezakríknem, keď poviem, že veľmi dobre. Pred dvomi rokmi som sa druhý raz oženil. Mám pri sebe výbornú manželku, ktorú si vážim. Žijem si spokojne aj bez fungovania vo futbale. Venujem sa manželke, synovi a vnukovi.“

Keď sa obzriete za seba, čo poviete o svojej futbalovej kariére?

„Nebola zlá, hoci mohla byť lepšia. Nedával som tomu vždy toľko, koľko bolo treba. Prišli okolnosti a problémy, ktoré mi v tom bránili. V Nitre ma prakticky naučili hrať futbal a porovnávali ma s Ľubomírom Moravčíkom. Okúsil som futbal za hranicami. Dostal som sa do reprezentácie. Beriem to tak, ako má byť.“

Prečo ste sa rozhodli druhý raz vstúpiť do chomúta?

„Budem úprimný. Prvé manželstvo mi nevyšlo. Ani sa nečudujem, robil som hlúposti, klamal som a vlastne logicky sme išli od seba. Ak to poviem futbalovo, dostal som od života správnu prihrávku a spoznal som výbornú ženu. Nič lepšie sa mi nemohlo stať. Zistili sme, že máme dosť spoločného,
že to spečatíme svadbou. Tento krok som ani na sekundu neoľutoval, manželka je mojou oporou.“

Ivan Hodúr (uprostred) v drese Nitry v zápase proti Banskej Bystrici. (zdroj: TASR)

Čomu sa venujete v civilnom živote?

„Som zamestnaný v Centre rehabilitácie Miroslava Náhlika v Šúrovciach, čo je nezisková organizácia, ktorá vznikla pred siedmimi rokmi za účelom liečby pacientov s neurologickými poruchami pohybu. Máme tu pacientov s detskou mozgovou obrnou, po mozgových príhodách, s Parkinsonovou chorobou či vertebrogénnymi ochoreniami, ktoré zasahujú chrbticu a jej štruktúry. Starám sa o servis a prevádzku zariadenia, jeho vonkajší areál. Táto práca má baví.“

Mnohí hráči majú problém začleniť sa po kariére do bežného života. Ako to bolo u vás?

„Ja som kariéru ukončil predčasne po korupčnej afére, ktorá vyšla na svetlo pred viac ako desiatimi rokmi. A zrazu prázdno. Čo budem robiť? Vyžijem? Veľa otázok, ale v rukách nič konkrétne. Prepnúť do bežného života bolo náročné. Nevedel som si predstaviť, že skončím vo fabrike. Vo futbalových kruhoch som nemohol vykonávať žiadnu funkciu.

Dva-tri roky po treste, ktorý som za manipulovanie zápasov dostal, boli pre mňa zložité. Z času na čas som individuálne trénoval deti, keď za mnou prišli ich rodičia. Pracoval som na stavbe, čo mi nesedelo, ale musel som zarábať. Dodávkou som roznášal letáky. Našiel som sa až v tom, čomu sa venujem v súčasnosti. Pozviechal som sa a splatil dlhy.“

Pozdávalo sa vám trénovanie?

„Rozmýšľal som nad tým, ale nechytilo ma. Tréner sa zo mňa nestane. Nemám na to povahu a prenechám to iným.“

V kádri FC ViOn Zlaté Moravce-Vráble je váš syn z prvého manželstva Samuel Hodúr. Robí vám radosť?

„Určite. Hlavne v posledných zápasoch. Osobne si myslím, že šancu mohol dostať skôr. Som rád, že sa chytil, že mu naskakujú minúty v súťažných zápasoch. Otvorene sa o futbale rozprávame. Poviem mu svoj názor a je na ňom, čo si z toho zoberie. Vidím sa v ňom. Dokonca aj beží ako ja. Prajem mu, aby mal lepšiu a šťastnejšiu kariéru ako ja.“

Nemáte obavy, že by mohol zísť z nastúpenej cesty a skončí ako vy?

„Je rozumný, inteligentný a uvážlivý. Rozprávali sme sa otvorene aj ohľadom manipulovania zápasov. Plne mu dôverujem a verím, že má viac rozumu ako jeho tatko.“

Chodíte na zápasy, sledujete futbalové dianie, zahráte si futbal?

„Keď ma zavolajú starí páni Liberca či Nitry a mám čas, tak si idem zahrať. Noha je stále dobrá, ale pribral som a pohyb už nie je taký, ako býval. Ako divák často na štadióny nechodím, skôr zápasy sledujem v televízii.“

Ako spomínate na Trnavu, do ktorej ste prichádzali ako veľká posila?

„Nenaplnil som očakávania. Skôr som sklamal. Som rád, že zo strany fanúšikov som necítil žiadnu negatívnu energiu. V Trnave je náročné prostredie, buď sa tu chytíte alebo vyhoríte.“

A Dunajská Streda?

„To je kapitola sama o seba. Myslím si, že sme mali výborné mužstvo, ale za majiteľa Mohseniho chýbali financie. Nevideli sme výplatu, niektorí si museli požičiavať. Katastrofa. V žiadnom prípade sa to nedá porovnávať so súčasnosťou.“

Považujete pôsobenie na Žitnom ostrove za jedno z najhorších v kariére?

„Rozdelil by som to do dvoch rovín. Nehralo sa mi tam zle, kolektív bol v pohode, rovnako tréner Mikuláš Radványi. Potom je iná stránka, pre mňa temnejšia, keď sme nedostávali peniaze a ja som urobil prešľap ohľadom manipulovania zápasov.

Nepríjemná kapitola, ktorá sa so mnou ťahá vyše desať rokov. Keď to prepuklo, boli to pre mňa náročné mesiace, hlavne psychicky. Spadol som do toho vlastnou hlúposťou. Hovoril som si, zbytočne som si kariéru naštrbil, mohol ju ešte potiahnuť. Dôležité je, že po tých všetkých peripetiách som sa dal zo všetkých stránok dokopy. Už som iný.“

Cítili ste vtedy podporu, súdržnosť?

„Najbližší a rodina bola z mojich skutkov ohľadom ´robenia´ zápasov sklamaná, ale stála pri mne. Úprimne som si to vážil. Držalo ma to nad vodou a dodnes za to veľmi ďakujem. Hlavne moja mamina to niesla skutočne ťažko, aj si poplakala. Teraz sa teší a má dôvod sa usmievať, že môj život je naplnený a spokojný. Keby som v tom čase necítil podporu najbližších, neviem, ako by som skončil...“

Asi nič príjemné, keď vám ráno na dvere zaklopú policajti.

„Určite. Prišli za mnou v skorých ranných hodinách, myslím okolo šiestej, oznámili mi, za akým účelom pôjdem s nimi. Bolo mi jasné, čo sa deje. Správali sa slušne, korektne, nemôžem na nich povedať krivé slovo. Následne ma vypočúvali zhruba dve hodiny. Vyšetrovateľ sa pýtal na určité mená, na zápasy, ktoré mali byť ´robené´, podrobnosti, čo s tým súviseli.

V cele predbežného zadržania som strávil takmer 24 hodín. Nepríjemné. Jeden deň trénujete, na druhý ste v miestnosti so zamrežovanými oknami a cez okienko v pevných dverách vám podávajú jedlo. Tu už končí všetka zábava. Všetky žarty. Bol som nervózny, ale vyslovene panike som nepodľahol.“

Koľko ste dostávali za „urobený“ zápas?

„Väčšinou sme to pohybovalo okolo 2500 až 3000 eur. Odovzdávali nám ich vždy na vopred dohodnutom mieste po zápase. Najčastejšie sa tak dialo na benzínových pumpách pri Dunajskej Strede alebo Bratislave.“

Čo ste si z celej korupčnej aféry zobrali?

„Obrovské ponaučenie. Hlavne to, že sa neoplatí robiť nekalé veci. Po tom celom som robil osvetu a chodil na besedy do klubov, aj v Spartaku a Slovane, a rozprával som o skúsenostiach a následných dôsledkoch ohľadom manipulovania zápasov. Mladí mohli vnímať, ako to je, keď niekto nerozmýšľa, neodkladá si financie a rozhadzuje kade-tade. Ja som si nič neušetril, všetko som prehral, alebo dal na zábavu. Treba si uvedomiť, že dráha futbalistu nie je dlhá, po nej život pokračuje a vy sa musíte zaradiť do bežného života. Mnohí sa s tým len ťažko vyrovnávajú.“