Kniha by azda mohla zachytiť všetko z jeho života i pozoruhodných skúseností a názorov, ktorých má neúrekom. Tento mesiac (13. septembra) mal tenisový velikán, bývalý úspešný hráč, tréner a uznávaný odborník Jan Kukal „znova“ narodeniny.
Ako ste ich oslávili? Ako sa máte?
„Už nie som vo veku, aby som oslavoval každý rok. Stačia mi na väčšie pripomenutia už iba jubilejné výročia. Také som mal pred troma rokmi pri osemdesiatke, ďalší medzník bude o dva roky...
Isté je, že rokov už nemám málo. A ako hovoril majster Milan Lasica, v tomto veku už človek ani nemôže predčasne zomrieť. Môže sa však so všeličím trápiť. Mňa priveľmi ,otravuje’ ľavé koleno. S ním mám problém.“
V čom všetkom vás obmedzuje?
„Zabraňuje mi hrať tenis. Aj by mi lekári ten kĺb vymenili, ale bojím sa operácie. Obaja rodičia zomreli na embóliu, ja mám tiež ťažkosti so zrážanlivosťou krvi, preto sa toho zákroku obávam. Presnejšie, stále sa neviem rozhodnúť, či naň ísť, alebo nie. Máme rok 2025 a koleno nie je, bohužiaľ, vymenené. Stále to odkladám."
Kde a s kým by ste chceli, či mali hrať tenis?
„Samozrejme, že s nejakými zverencami. Ako tréner. Ako hráč sa už na žiadne veteránske turnaje nechystám, Vždy som bol hrajúci tréner, zoči-voči chlapcom a dievčatám, ktoré som viedol. Z takejto pozície som najlepšie videl ich každý úder, preto som vedel docela dobre poradiť.“
Ešte stále je záujem o takéto vaše praktické „služby“?
„Zo Slovenska už dávnejšie nie je takmer žiadny, hoci tu bývam viac ako päťdesiat rokov. Možno aj pod vplyvom neprajníkov, ktorí sa aj v mojom živote našli. Na začiatku samostatnosti Slovenska som bol prvý fedcupový kapitán, ale moja spolupráca so Slovenským tenisovým zväzom sa už, žiaľ, dávno skončila...
Aj potom však chodili za mnou záujemcovia z cudziny, konkrétne napríklad z Rakúska, kde som roky pracoval, a taktiež z Česka, ale aj z Ameriky. Ešte aj pred niekoľkými rokmi.“
Komu spoza oceána ste odovzdávali skúsenosti?
„Je známe, že som kedysi viedol Hanu Mandlíkovú. Aj v roku 1981, keď trénovala zranená u nás v Boldogu šesť týždňov a potom vyhrala svoj jediný titul vo dvojhre na Roland Garros. Udržali sme dobré vzťahy. Bola ma navštíviť aj s dcérou Elizabeth. Je to veľký talent. Škoda, že sa zatiaľ výrazne nepresadila.“
Zdá sa, že vás mrzí minimum kontaktov so slovenským tenisom. Dobre sme to pochopili?
„Isteže ma to mrzí, keďže som aj Slovákov či Slovenky trénoval a pomáhal im. Viedol som Henrietu Nagyovú, ktorá je stále najúspešnejšia Slovenka v počte titulov na turnajoch WTA. Získala ich deväť, pri siedmich som bol osobne a radoval sa spolu s ňou. Pravda, Dominika Cibulková a Daniela Hantuchová vyhrali väčšie turnaje.
Nie je bez zaujímavosti, že obidve sa pripravovali niekoľko mesiacov u nás v Boldogu. Dominika na počiatku kariéry a Daniela v závere. Obe vynikali obrovskou tréningovou usilovnosťou a skvele reprezentovali Slovensko. A Postavením vo svetovom rebríčku takisto v popularite Heňu právom predstihli.“
Vo vašom prípade je pozoruhodné, že ste boli tréner mužov aj žien. Nechceli ste sa pôvodne v tomto špecializovať?
„Tenis je len jeden, hoci medzi mužským a ženským je predsa len rozdiel. Ja som bol v tomto obojživelník, venoval som sa chlapcom i dievčatám, ale často aj deťom. Rozdiel je v trénovaní. Chlapi sa trénujú ťažšie, ale ľahšie sa koučujú, so ženami je to naopak. Na tréningu urobia všetko, ale v zápasoch majú ťažkosti splniť určené úlohy.“
Vymenovať všetkých vašich zverencov by nebolo jednoduché. Z tých najznámejších nemožno vynechať Ivana Lendla, ktorého ste nasmerovali na post svetovej jednotky. Aký to bol tenista?
„Ešte skôr, ako spomeniem niektoré detaily o ňom, chcem zdôrazniť, že nijaký tréner nemôže vychovať šampióna. Ten sa musí narodiť a na dvorci sa zaligoce tým, že vie vyhrať aj vtedy, keď nemá najlepší deň. Takejto osobnosti môže človek tak akurát pomôcť. To je aj môj prípad s Ivanom Lendlom, ktorého poznám odmalička.“
Vy ste rodák z Prahy, on z Ostravy. Ako to bolo, že ho poznáte odmalička?
„Skončil som štúdium na Vysokej škole poľnohospodárskej ako inžinier so špecializáciou na záhradníctvo. Umiestenka, ktorú každý absolvent vtedy dostával, ma nasmerovala na štátny statok v Řitke. Tam však ,ovocinára’ nepotrebovali, ale zootechnika.
V tejto oblasti sa mi však veľmi nedarilo. Vyslobodili ma odtiaľ Ivanov otec Jiří Lendl a tenisový tréner Jan Svoboda. Vďaka nim som sa stal ,hutníkom’ v Ostrave, pričom som sa mohol venovať aj tenisu. Bolo to v roku 1964, keď mal Ivan štyri roky. Spoznávať som ho teda začal už vtedy, keďže som priamo u Lendlovcov niekoľko mesiacov býval.“
Možno teda povedať, že už vtedy sa začali vaše trénerské začiatky s ním?
„Bolo by to síce trochu prehnané, ale isté je, že som si s ním, ako s dieťaťom, už vtedy ,zapinkal’. Neskôr, keď som sa od nich odsťahoval a hral úspešne tenis za tím NHKG, sa mi asi na tri roky stratil z očí. Objavil sa potom ako zberač na našich zápasoch a vtedy som sa ho pýtal, že kde v tom čase bol. Vysvetlil mi, že roky búchal loptičku o stenu. Už vtedy sa prejavila jeho ohromná usilovnosť a výdrž.“
Kedy ste boli oficiálne jeho tréner?
„Stále som ho sledoval a trochu som s ním i spolupracoval, ale zmluvne som ho mal v rukách v rokoch 1981 až 1983. Po daviscupový zápas v Paraguaji. Krátko potom sa stal prvý raz svetovou jednotkou.“
Hovorilo sa o ňom, že nebol športový talent, a predsa bol najlepší na svete. Ako ste ho videli vy?
„Skoro všetko vystihnú slová, že bol neuveriteľný ,dříč’. Neoplýval obratnosťou, ale vďaka mimoriadnej usilovnosti a pracovitosti zdokonalil svoj servis i forhend. Vedel využiť svoje zbrane a nerobil zbytočné chyby.
V čom ste mu pomohli?
„Vďaka viacročnej práci v Rakúsku som mal dobré kontakty v tamojšej firme ,Kneissl’, ktorá mu vyrobila špeciálnu fantastickú raketu v období, keď prechádzal z drevenej rakety na umelú. Tá nová mu v kariére veľmi pomohla. Podľa nej mu pripravovali rakety aj neskôr iní výrobcovia.
Druhá vec sa už netýka tenisu. Ja som zoznámil Ivana v Prahe so spisovateľom Jiřím Muchom, synom slávneho výtvarníka Alfonsa Muchu. Odvtedy nakúpil Ivan Lendl dve tretiny plagátov Muchových diel a stal jeho najväčším zberateľom na svete. Aj v oblasti umenia, ktorej sa ja desiatky rokov venujem, sme si s Ivanom veľmi porozumeli.“
Slávny ste sa stali najmä vďaka tenisu, ale to nebol jediný šport, ktorému ste sa vážnejšie venovali.
„Veru nebol, ale mal som k nemu najbližšie. Vyrastal som v Praha na ,Hanspaulke’ v Dejviciach, kde som si už v roku 1947 ako zberač na kurtoch zarobil nejaké drobné koruny od vtedajších továrnikov. V detstve som hral súťažne aj futbal, pričom ma súčasne zaujal aj basketbal.
V ňom bola moja učiteľka telocviku Hana Ezrová, v tom čase jedna z najslávnejších basketbalových reprezentantiek Československa. Už vtedy som si osvojil, že všestrannosť, najmä v detstve, každému športovcovi pomáha. Vo futbale som bol, bohužiaľ, jednonohý, v ňom som nevidel svoju budúcnosť.“
Aj vďaka vašim 196 centimetrov, čo bola kedysi poriadna výška aj pod košmi, ste sa venovali vážne aj basketbalu. Čo rozhodlo, že ste sa stali tenistom?
„Pocit víťazstva zo zdanlivo strateného zápasu je nenahraditeľný. Ak som sám vyhral na kurte nejaký ťažký zápas, prežíval som obrovskú eufóriu. Oveľa väčšiu, než v prípade víťazstva pod košmi, hoci som mohol úspech oslavovať v kolektíve so spoluhráčmi.“
Dnešní športoví fanúšikovia by si mysleli, že tam bola aj vidina zárobku, keďže v tenise sa teraz hrá takmer všade iba o peniaze.
„Vtedy nič také nebolo. Vo svete síce už existovali tenisoví profesionáli, ale v mojich začiatkoch sa nás to vôbec netýkalo. Športovali sme najmä vďaka vlastnej radosti a záľube. Keď sme neskôr dostávali niekde za úspechy odmeny, museli sme spočiatku odovzdávať prostredníctvom Pragosportu štátu päťdesiat percent zárobkov.
Až neskôr o niečo menej, pričom v porovnaní s dneškom sa v tenise pohybovalo minimum financií. U nás nemal tenis ustlané na ružiach, považoval sa za takzvaný kapitalistický šport, navyše ani nebol v olympijskom programe.
Hoci nás pozývali na turnaje, museli sme zdolávať všelijaké prekážky, aby nás na ne pustili. A vždy sme museli dostať povolenie od ústredných štátnych, teda politických orgánov. Je až neuveriteľné, že československí tenisoví ,profíci’, takzvaní štatutárni hráči, prežili bez ujmy aj náročnú dobu normalizácie.“
Z každého úspešného hráča sa nestane tréner. Prečo ste sa ním stali vy?
„Dôvodov bolo niekoľko. Vždy som mal široký záber záujmov, odmladi som bol organizačný typ. Keď som hral v Ostrave súčasne tenis i basketbal, vybavil som, aby sme my tenisti mohli hrať v noci tenis v hale, čo vôbec nebolo bežné. Osobne som sa na tom rýchlom povrchu naučil napríklad lepšie zvládať voleje.
A keďže som bol vždy viac-menej samouk a pozoroval som iných hráčov, nazbieral som poznatky, ktoré som chcel odovzdávať. To ma priviedlo k trénerstvu. Sám som mal prvého trénera až ako 22-ročný, čo bol značný hendikep. Na druhej strane som bol nútený o tenise veľa premýšľať.“
Aký ste boli tenista? Môžete sa charakterizovať?
„Určite bojovný. Hoci som hral s drevenou raketou, mal som výborný servis, môj rekord je 209 km za hodinu. V roku 1970 som mal najrýchlejší servis na svete s takouto raketou. Pomohla mi aj domáca konkurencia, navzájom sme sa ťahali nahor s Janom Kodešom, Milanom Holečkom, Vladimírom Zedníkom, Františkom Pálom a Jiřím Hřebcom.
Vyhral som niekoľko halových turnajov. Majstrovstvá Československa v roku 1968 v singli a viackrát vo štvorhre. Triumfoval som v Ženeve i Tel Avive, hral som vo finále v Stuttgarte a v semifinále v Gstaade. Zbytočná je otázka, koľký som bol na svete, keďže svetový rebríček v tom čase neexistoval. Bol som lepší deblista, než singlista.“
Na ktoré výsledky či turnaje najradšej spomínate?
„Najviac na daviscupové zápasy. Táto súťaž bola významnejšia než grandslamy, viac sa hovorilo aj písalo práve o Davis Cupe. V ňom som v období 1968 až 1973 odohral v šestnástich medzištátnych zápasoch dovedna 24 súbojov.
V roku 1969 som bol vo víťaznom tíme Československa v Kráľovskom pohári, čo bola podobná halová súťaž ako Davisov pohár. Vo štvorhre mám za sebou úspešné turnaje s Janom Kodešom i Vladimírom Zedníkom, takisto s Maďarom Istvánom Gulyásom. Zahral som si po boku slávneho Jaroslava Drobného, ale i s Austrálčanom Rodom Laverom.“
Ako k tomu došlo, veď on hrával s austrálskymi partnermi?
„To je pravda, ale na medzinárodných majstrovstvách USA 1971 v Salisbury v štáte Maryland sa mu zranil spoluhráč Roy Emerson, a keďže som bol i ja v rovnakej situácii, oslovil ma, aby sme hrali spolu.
Bol som z toho taký nervózny, že som mu veľmi nepomohol a hneď sme prehrali. Je to však spomienka na celý život. Takisto aj to, že som bol v Rumunsku sparingpartner Ionovi Tiriacovi a Iliemu Nastasemu, v Argentíne Guilermovi Vilasovi a vo Švédsku Björnovi Borgovi.“
Ste rodák z Prahy, športovali ste v Ostrave, ale už desiatky rokov žijete na Slovensku. Nechceli ste sa po rozdelení Česko-Slovenska vrátiť niekam za rieku Moravu?
„Nikdy mi to nezišlo na um, hoci ako Čech som sa stal 1. januára 1993 cudzincom vo vlastnom dome. Na chvíľu ma to prekvapilo, ale potom som si uvedomil, že keby som bol Slovák, asi by som tiež chcel mať vlastný štát.
Nikdy som si zvlášť neuvedomoval, že by mali byť medzi Čechmi a Slovákmi nejaké rozdiely, a tak bola pre mňa úplná samozrejmosť, že som sa vďaka Bratislavčanke Edite stal od našej svadby, ktorá bola 11. septembra 1969, obyvateľom tohto mesta.
Moja manželka mi vždy veľmi pomáhala a domácnosť nám dlho viedla skvelá, obetavá svokra Anička. Až po rokoch, keď som chcel mať vlastný kurt, sme sa presťahovali do Boldogu. Lenže ja som donedávna, teda takmer šesťdesiat rokov, žil na ,kufri’, stále som niekam cestoval. Až teraz v zrelom veku som viac doma, než na potulkách blízkym či ďalekým svetom.“
Tenis však určite pozorne sledujete.
„Vždy mal u mňa prioritu, ale nebol som typ človeka, ktorý videl v cudzine iba kurty a hotel, čo je život väčšiny hráčov i hráčok. Našiel som si čas na pamätihodnosti, ale aj na výstavy a iné kultúrne podujatia. Nimi som si obohacoval život stále.
Doma často najmä ako organizátor takýchto akcií. Teraz som zväčša doma, čo mi umožňuje sledovať tenis denne nemálo hodín v televízii, ale aj inak prostredníctvom internetu. Aj preto, že ho pravidelne komentujem na jednej českej webstránke.“
Veľa sa v súčasnosti polemizuje o obrovských odmenách, ktoré tenisti a tenistky dostávajú najmä na grandslamových turnajoch. Aký je váš názor na významný vzostup financií v tomto športe?
„Najprv dve spomienky. Na porovnanie. Jan Drobný po svojom víťazstve vo finále Wimbledonu 1954 nad Kenom Rosewallom dostal poukážku v hodnote dvesto libier na nákup v obchode a hodinky. Rod Lawer mal na tom istom mieste za rovnaký úspech v roku 1962 už päťtisíc libier, čo je z dnešného pohľadu takisto málo.
Odmeny však tam, ale aj inde, postupne rástli, až na terajšie milióny. Niet však čo závidieť, hoci na prvý pohľad ide o obrovské sumy. Predovšetkým si treba uvedomiť, aký je tenis ,obtiažny’ šport, hrá ho obrovské množstvo mužov aj žien na zemeguli, pričom k takým odmenám sa ich dostane minimum.
Z peňazí, ktoré hráči a hráčky vybojujú, financujú svoje väčšie či menšie tímy. Teda ich aj vážne míňajú. A vrcholná tenisová kariéra netrvá dlho, hoci existujú aj výnimky. Dôležitá podstata je, že tenis vďaka ATP a WTA predbehol viaceré športy, ale súčasne má aj jasnú štruktúru a našiel po celom svete veľkých i menších sponzorov. Stále je značne populárny.“
Máte vo svojom veku nejakú konkrétnu túžbu, ktorú by ste si chceli splniť?
„Už by asi nebolo vhodné, aby som čosi také vyslovil. Viac ako osemdesiattri rokov a boľavé koleno mi už veľa nedovolia. Zmierujem sa s tým, že už nemôžem hrať tenis, čo mi však umožňuje venovať sa inej láske, záhradníčeniu. Som vyštudovaný záhradník, vždy som sa venoval vegetácii okolo nášho domu a teraz to môžem robiť konečne už naplno. Hoci aj tenis na diaľku mi zaberá nemálo času.“
Jan Kukal
Narodil sa 13. septembra 1942 v Prahe. Je bývalý popredný československý i svetový tenista s výškou 196 cm, čo mu pomáhalo v basketbale, ktorému sa takisto venoval.
Popri športe úspešne študoval, má titul inžinier poľnohospodárstva so zameraním na záhradníctvo.
V tenise je majster ČSSR vo dvojhre 1968, medzinárodný majster vo štvorhre (1971 a 1973) a miešanej štvorhre (1971), reprezentoval vo finálovej skupine Kráľovského pohára (1966 – 1969), o triumf Československa v ňom sa zaslúžil v roku 1969.
Šesť rokov (1968 – 1973) bol reprezentant v Davisovom pohári (odohral 24 zápasov v dvojhrách i štvorhrách). S Janom Kodešom sa dostal do semifinále štvorhry na Roland Garros 1972 a do štvrťfinále Wimbledonu 1973. V tom istom roku skončil hráčsku kariéru.
Vzápätí sa stal trénerom (aj reprezentácie) v Rakúsku (1975 – 1980), v rokoch 1981 – 1983 bol tréner mužskej i ženskej reprezentácie ČSSR.
S čs. tímom vybojoval víťazstvo v Pohári federácie 1983 a 1984. Bol kapitán tohto ženského tímu, ale aj mužov Česka v Davisovom pohári. Stal sa prvým kapitánom fedcupového tímu Slovenska v ére samostatnosti.
Trénersky viedol Ivana Lendla, Hanu Mandlíkovú, Helenu Sukovú, Henrietu Nagyovú, Jiřího Nováka, Rakúšanov Thomasa Mustera a Horsta Skoffa aj Rumunku Virginiu Ruziciovú.
V Bratislave bol v 90. rokoch organizátor tenisových exhibícií, na ktoré priviedol Johna Newcomba, Tonyho Rochea, Borisa Beckera, Thomasa Mustera, Ivana Lendla, Martinu Navrátilovú i Steffi Grafovú.
Je člen Siení slávy slovenského i českého tenisu.
Od konca minulého storočia sa venuje aj umeniu, je organizátor mnohých výstav umeleckých diel.
Má dvoch synov, 53-ročného Tomáša, ktorý pracuje v štruktúrach Európskej únie v Bruseli a 48-ročného Romana, ktorý sa po tenisovej kariére takisto stal trénerom.
Jan Kukal žije v Boldogu neďaleko Bratislavy; pred tromi rokmi ho po ťažkej chorobe navždy opustila láskavá manželka Edita.
