Dialóg na víkend s FRANTIŠKOM STRAKOM, trénerom MFK Ružomberok: „Ja som sa kamarátil so všetkými Slovákmi...“

Písali sme, že do Ružomberka prišiel ďalší český tréner. Ale vy máte nemecké občianstvo a to české ste napriek snahe zatiaľ nenadobudli. Vy sám sa však cítite ako Čech, však?

„Samozrejme, cítim sa ako Čech. Do vtedajšej Nemeckej spolkovej republiky som odchádzal za totality v roku 1988, čo bolo vtedy niečo neskutočné odísť na Západ. Moja rodina vtedy nevedela, či sa budeme vracať nazad alebo nie. Vtedy sa nám narodila dcérka Terezka, ktorá automaticky dostala nemecké občianstvo a my s ňou. Prestupoval som ako tridsaťročný. Tam, kde všetci končili, som ja naštartoval svoju druhú kariéru. Posunulo ma to neuveriteľne dopredu v nazeraní na život a spoznaní demokracie. Pre vybavovanie ‚papierov‘ som dostal nemecké občianstvo až v roku 1996.“

Keď ste sa natrvalo vrátili do Česka, požiadali ste o nadobudnutie českého občianstva, však?

„To bolo tak, že v roku 2006 ma oslovila politická strana KDU-ČSL, či by som nechcel kandidovať do Poslaneckej snemovne Českej republiky. Poznal som veľmi dobre Miroslava Kalouska a neskutočného fanúšika Baníka Ostrava Pavla Lukšu. Sparťania a Ostravčania sú na nože, ale Pavel je výborný človek a on sa ma spýtal, či by som to nechcel skúsiť. Vravel som si, že to môže byť pre mňa zas nejaké nové poznanie, tak prečo nie. Narazilo to však na jednu vec, že moje meno a popularita bola pre mnohých ľudí tŕňom v oku. Tak sa stalo, že som české občianstvo nedostal.“

Zaujímajú nás detaily, ako ste si znova vybavovali v roku 2006 české občianstvo...

„Zašiel som na príslušný úrad v Prahe 6. Tie obštrukcie, vedené voči mne, boli až nenormálne. Ako človek, ktorý urobil ako športovec veľa ešte pre Československo, som mal pred referentkou úradu čítať nahlas z českých novín a doložiť vysvedčenie, ako som kedysi študoval.“

To vás naozaj takto skúšali, či ovládate češtinu?

„Chceli ma. Namiesto toho sme si zahrali basketbal. Pokrčil som noviny do guľôčky a zahodil ich do koša. Povedal som jej, nech si zistí, kto som a odišiel som preč.“

Úradníčka vás nepoznala?

„Buď ma nechcela poznať, alebo nepoznala.“

Bola to podľa vás politická hra?

„Vyložene politická hra. Nechcem tvrdiť, že sa o to postaral jeden človek, ale bolo to spojené s vtedajším ministrom vnútra Františkom Bublanom. Prišiel som za Mirkom Kalouskom s tým, že po teátri s občianstvom vystupujem zo strany. Pravdepodobne zo strany KDU-ČSL prišla protireakcia na to, čo sa stalo a na to som zaďakoval, že nechcem nikoho prosiť, aby som dostal nazad občianstvo. Ja som hrdý človek, sme v Európskej únii a je mi úplne jedno, či som Nemec, Francúz alebo Belgičan. Ja som zároveň aj rád, že sa to takto skončilo. Politika aj tak pre mňa nie je.“

Takže napokon ste sa nedostali na kandidátsku listinu KDU-ČSL. Ale ešte predtým ste v jednej debate vraj nevhodne vystúpili voči vietnamskej menšine v Česku. Aj to malo nejaký súvis, že ste sa na kandidátku nedostali?

„Či toto malo vplyv, to nedokážem posúdiť. Chcem k tomu povedať akurát jednu vec: nechcel som diskriminovať akúkoľvek menšinu, akurát som chcel upozorniť na jeden nešvár. A to boli stánky v česko-nemeckom pohraničí, kde predávali drogy a pašovaný tovar. Reportérka, ktorá to napísala proti mne, asi zožala obrovský aplauz, ale dva mesiace na to urobili v stánkoch veľkú raziu a zhabali niekoľko kíl drog a pašovaných vecí. Chcel by som pozdraviť tú reportérku, že som to aspoň dal do pohybu. Nakoniec boli aj ďalšie razie na nelegálne pracujúcich cudzincov a nezákonné predávaný tovar. Keď som vstupoval do politiky, chcel som pracovať na prospech školstva a športu, pri prevencii voči zlým veciam.“

Mali ste v úmysle kandidovať do Poslaneckej snemovne Českej republiky.

„To bola predstava. Úprimne si však musíme povedať, že nie som ten typ, ktorý by mohol robiť politiku. Ja som priamy a čestný človek a asi ťažko by som prehryzol rôzne dohody v politike. Táto skúsenosť bola dôležitá pre môj ďalší život a tým to je pre mňa uzavreté.“

Ešte raz sa vrátime k českému občianstvu. Nemáte v úmysle oň ešte niekedy požiadať?

„Veď je to úplne jedno... Máme Európsku úniu.“

Čítali sme viacero diskusií a veľa fanúšikov v nich vás oslovuje Franz. Stalo sa vám to už aj v Ružomberku?

„Ešte nie.“

Reagujete na obe mená, František aj Franz rovnako?

„V Prahe ma 80 percent ľudí oslovuje Franz. To je dané tým, že som dlho žil v Nemecku a všetci ma tam tak volali. Vyslovovať pre Nemca František je dosť ťažké. Spojili ma s Franzom. Franz je Beckenbauer i ja som bol Franz, tak ma to aj celkom tešilo.“

Pre zaujímavosť, aké meno máte napísané na dekréte o udelení nemeckého občianstva?

„Frantisek, bez mäkčeňa.“

x x x

Keď vás predstavili v Ružomberku tri dni pred zápasom 9. kola proti Senici, povedali ste, že vás oslovil s ponukou spolumajiteľ MFK Milan Fiľo. Čím vás oslovila?

„Aj tým, že v Ružomberku už predo mnou pôsobili českí tréneri. Tak prečo to nevyskúšať!?" povedal som si. Ružomberok som vnímal ako stabilný klub, hral v popredí tabuľky, o poháre a teraz je situácia úplne iná. Bol som zvedavý, prečo k tomu došlo. Hovoril som s Milanom Fiľom a bolo jasne povedané, že ide o stabilizáciu a záchranu klubu, ktorý má problémy. Hral som za federálnu reprezentáciu, poznám slovenský futbal, viem, že vtedy bol na veľmi vysokej úrovni. Takže to bol aj ‚rajc‘ vrátiť sa na miesta, kde som mal veľa kamarátov medzi hráčmi.

Pamätníci vyhlásení federálnej Jedenástky roka v Ružomberku, vravia, že ste sa slávnostnej časti vedeli aj vy vždy dobre zabaviť...

„Bol som dvakrát osobne prítomný a je to pravda.“

Tykáte si s Milanom Fiľom, najdôležitejším mužom v ružomberskom futbale? A kde ste sa stretávali v Prahe?

„Tykáme. Poznám ho z ‚vipky‘ zo Sparty, jeho syn hrá za Spartu, pravidelne chodí na Letnú na futbal. Viem, že je to človek s neskutočným zápalom pre futbal. Veľmi chce dosiahnuť tie najvyššie méty. To však chce čas. Futbal je zvláštny – je to biznis, ale má svoju špecifiku.“

Kým neprídete do nového prostredia, môžu vám vykresliť obraz o ňom ako chcú, ale až keď ho osobne spoznáte, máte jasno. Je to v Ružomberku tak, ako ste si predstavovali?

„Áno, jedna vec je rozprávanie, druhá samotná skutočnosť. Nedával som až príliš na informácie zvonku, lebo z predchádzajúcich skúseností viem, že realita býva iná. Po mesiaci v Ružomberku viem, že to bude ťažká misia. V klube bola generácia hráčov, ktorá to ťahala, ale už tu nie sú. Rozpŕchli sa inam. Čo by za to Ružomberok dal, keby mal aj teraz Saparu, Jendriška, Nezmara, Dvorníka... Treba si uvedomiť, aká je momentálna sila Ružomberka. Dostávam sa hlbšie a hlbšie do vnútra a chodu klubu. Snažím sa robiť prácu na plné obrátky, musí byť úprimná, tvrdá, ale musí aj niečo ostatným vravieť. Máme obrovský problém, že nemáme kde okrem umelej trávy trénovať. Veľmi dobrá investícia by bola do prírodného trávnika s umelým vyhrievaním. Z tohto pohľadu to nie je ideálne. Keď som do Ružomberka chodieval na Jedenástku roka, mali tu veľký sen hrať najvyššiu súťaž. Odvtedy sa to vďaka veľmi svedomitej práci mnohých tunajších ľudí aj podarilo, ale čas nestojí. Máme nové tribúny, ale nemáme regeneračnú linku, kde by sme hráčov mali pod dozorom počas vykonávania ich práce, čo nie je iba tréning. To je aj zodpovednosť voči klubu, ľuďom, ktorí dávajú peniaze do klubu, fanúšikom. V MFK majú hráči v podvedomí, že sa im nič nemôže stať. Ich prístup musí byť iný, tvrdší, dynamickejší. Musí sa zmeniť aj celková atmosféra v klube, poznamenaná je dosť hektikou. Musí dôjsť k tomu, že sa chlapci budú tešiť na tréning, aby naň nechodili len z povinnosti.“

Už viete, kde v centre Liptova namiešajú najlepší „tatarák“?

„Všetci sa na to pýtali, kedy už konečne pôjdeme na ten tatarák, čo je už v súvislosti so mnou obohratá pesnička. Nikdy som nenútil hráčov jesť tatársky biftek, najmä nie v deň zápasu. Kto také niečo napíše, je pre mňa totálny tupec. To, že si dá niekto tatarák a hrianku k tomu, to nezabije nikoho. To je delikatesa. Po vyradení na Myjave v Slovenskom pohári ma hráči sami iniciatívne pozvali na tatarák... Otvoril som ústa od prekvapenia. V tom vidíte, že charakter mužstva je dobrý, a to sú také veci, ktoré mi dodávajú silu bojovať. Takže boli sme na tataráku kúsok od centra mesta. Inak, prostredie v Liptove je nádherné. Liptovská Mara, Hrabovo, kopce dookola, to je niečo fantastické. Nie som typ, ktorý by hľadal nejaké uvoľňovanie v centrách miest. Mám doma dve baby, športovkyne, troch psov, rodézskeho ridgebacka a dva Parson Russell teriéry. Pre mňa je relax v horách s mojou rodinou a psami, tam sa cítim najlepšie.“

Čo by ste robili, keby ste v septembri nedostali ponuku z Ružomberka?

„Paralelne existovali dve ponuky. Jedna z austrálskeho klubu a nahovárali ma z Nemecka. Naťahovalo sa to však. Sám som dúfal, že by som mohol zostať pri českej reprezentácii. To vravím naozaj vážne. Takú reakciu som od nového šéfa zväzu Ivana Hašeka nečakal. To vravím úprimne. Celý futbalový národ v Česku stál za mnou. Dúfal som, že aj Ivan sa prikloní ku mne a predĺžim zmluvu.“

Napokon ste český národný tím viedli akurát proti Malte. Stálo to za to?

„Ktokoľvek by ponuku viesť národný tím odmietol, je pre mňa sraľo. To je predsa hrdosť každého trénera byť pri tom. Bral som to, ako to prišlo, a snažil som sa dať príležitosť hráčom, ktorí toľko nehrali. Viete dobre, že v reprezentačnom mančafte máme generačný problém a bol som prvý, ktorý na to poukazoval. My sa musíme postarať o to, aby sme vychovali nových. Kde inde im dať šancu, ak nie proti o čosi slabšej Malte. Veľmi ma teší, že verejnosť to odo mňa tak aj prijala.“

Niektorí renomovaní experti však neboli nadšení vaším menovaním za reprezentačného trénera. Musíme dodať, že expertná skupina futbalového zväzu odporúčala výkonnému výboru ČSMFS Dušana Uhrina staršieho, predhašekovský výbor vybral vás. Dosť podpásovo sa o vás vtedy vyjadril Ladislav Vízek. Že so Strakom bude aspoň „prča“...

„Ako hráč bol Vízek veľmi uznávaný, ale nemám rád, keď chce niekto kritizovať za každú cenu. Kde je nejaká etika, kolegialita medzi bývalými hráčmi? Oslovil ma futbalový zväz a ja som povedal áno. Na základe toho sa zniesla na mňa kritika od kolegov, ktorí si zrejme priali byť tam namiesto mňa, čo je podtext závisti. Alebo to nemohli prežuť, pretože sa báli, že by Straka pri reprezentácii zostal. Vízek je pre mňa krčmár. Sám by si mal uvedomiť, čo spôsobuje. To je akoby som ja podpásovo kritizoval, že v Kozlovne nemá hygienu, že mu smrdia záchody. To sú veci, ktoré by som neurobil. Nie som typ, ktorý nepraje tomu druhému. Aj v Biblii stojí, praj a bude ti dopriate. Človek si aj na základe takých komentárov vytriedi vzťahy. Kamarátov môžete mať veľa, ozajstných priateľov je však málo.“

Prečo podľa vás napokon Ivan Hašek ako nový zväzový šéf nereflektoval na predĺženie zmluvy s vami?

„Na to by ste sa mali spýtať jeho! Neviem. Asi, z akéhokoľvek dôvodu, mal inú predstavu. Mal prísť iný tréner, veľa sa hovorilo o Karlovi Jarolímovi. Ten sa podľa mňa zľakol po tom všetkom, čo všetko sa preberalo v novinách. Naraz bol problém a taký, či vôbec budeme mať trénera. Musel som rešpektovať, že Hašek mal inú predstavu, ale nesúhlasil som s tým, aby robil prezident zväzu trénera reprezentácie. To sú dve úplne rozdielne záležitosti.“

Vy s Hašekom, dvaja sparťania, ste sa nevedeli zhodnúť? Pri pohľade zvonku to prekvapilo. Boli ste predsa dvaja kamaráti ako hráči, nie?

„Áno, boli sme dobrí kamaráti. Neskôr sme sa občas stretli, aj na golfe a bolo všetko v pohode. To ukončenie zmluvy bolo pre mňa sklamanie.“

x x x

Neušli vám niektoré veci v českom futbale, kým ste boli roky v Nemecku? Vstupovali ste možno do inak posunutej reality, ako ste ju vnímali zo zahraničia?

„Dobrá otázka... Áno, naplno som sa venoval nemeckému futbalu. Pravdepodobne je to aj z dôvodu, že mám nemecké občianstvo, čo možno zohralo určitú rolu. Keď sme pri tých kritikoch, Werner Lička o mne napísal, že ako to je, veď zväz vyhlásil, že nebude angažovať cudzinca za reprezentačného trénera a zvýraznil, že Straka ním je. Možno Lička si robil zálusk na ten post.“

Ešte jedna zvláštna vec, z nášho pohľadu, sa vám stala. V decembri 2004 vás odvolali z postu hlavného trénera Sparty Praha, keď ste viedli tabuľku o 9 bodov.

„To bolo zarezanie! K tomuto obdobiu sa nechcem vracať. To bola vôbec najkrutejšia etapa môjho života. Tvrdím, že to bolo na niečiu objednávku, niekto ma chcel zničiť. Čo som si musel vytrpieť, čo všetko urobiť pre to, aby som očistil moje meno, to by som neprial nikomu. Keby sa toto všetko nestalo, nesedel by som v Ružomberku, ale niekde inde. Keby som niečo tušil, čo príde, ešte na jeseň 2004 by som manažérovi Assauerovi so Schalke 04 prikývol na jeho ponuku.“

To by bola iná káva viesť bundesligový tím!

„Presne tak. Zo Sparty som nechcel odísť, pretože sme postúpili do Ligy majstrov a Sparta je moja srdcovka, čo všetci vedia. Možno by Sparta v súčasnej situácii potrebovala viac takých srdciarov. Ale stalo sa a bol to pohon na Straku.“

Neodpadol vtedy kúsok z vášho sparťanského srdíčka, ktoré ste zakaľovali deväť rokov v 223 zápasoch za klub z Letnej?

„V tom by som brzdil. Sparta u mňa zostane Spartou, sparťan som už len kvôli jej fanúšikom, ktorí ma majú tak radi. Vravím naozaj vážne, že som dokázal neskutočným spôsobom spojiť sparťanský národ. Do Sparty som si vždy prial ísť. V Tepliciach som bol rád, bomba, super, ale ja som vravel, že raz to príde a pôjdem do Sparty a dám všetkých dokopy. Sľúbil som im, že získame titul, pôjdeme do Ligy majstrov a dostal som tam Spartu. Aj napriek rozvratu, čo tam predtým bol, sa to podarilo. To je rovnaké ako teraz v Ružomberku.“

x x x

Ste známy tým, že sa o seba staráte. Pravidelne športujete, pijete napríklad olivový olej. Fajčili ste niekedy?

„Nie, niekedy si doprajem cigaru, čo nie je podľa mňa fajčenie. Dobrú cigaru, trebárs dominikánsku, si dám k dobrému vínku alebo koňačiku. Ale cigaru, nie nejakú slamu!“

Slováci idú do Afriky. Ďalší po Kocianovi, Moravčíkovi a iných z československého výberu na majstrovstvách sveta 1990, budú mať šancu dokázať, aké vysoké je ich majstrovstvo. Kedy ste k postupu blahoželali ďalšiemu z tej talianskej partie, Vladovi Weissovi?

„Ešte som mu nepogratuloval. Nemám jeho telefónne číslo.“

A chystáte sa?

„Určite. Dúfam, že bude na Slovane, keď tam budeme čoskoro hrať. Naposledy som Vlada stretol minulý rok na zápase Slovan – Žilina. Vtedy som mu prial všetko najlepšie v kvalifikácii. Gratuláciu k postupu teraz doženiem a možno si ju schovám na neskôr, keď bude bližšie k majstrovstvám sveta. Vlado dostal ‚milióny‘ gratulácií, teraz by možno tú moju až tak nevnímal.“

Vychádzali ste spolu dobre v reprezentácii?

„Jasnééé! Ja som sa kamarátil so všetkými Slovákmi. Nedá sa povedať, že by som mal z nich niekoho extra kamaráta. Mal som veľmi rád Ľuba Moravčíka. To je fajn chalan, stále dobre naladený. Tiež Janko Kocian, veď sme spolu hrali v obrane. On pokojný typ, ja ‚rabiát‘. Aj Milan Luhový. Stretávam ho v Prahe. Alebo Vilko Hyravý, čo ho mám tu v Ružomberku. Bolo to dobre vyvážené, mančaft dobre fungoval. Nezabudnime na jedného človeka, pána Vengloša.“

To bol váš trénerský vzor. Jeden z dvoch, s pánom Ježkom.

„Takí dvaja tréneri, to by si prial každý národ, keby ich mal pri reprezentácii.“

x x x

Dva roky ste boli aj hráčsky agent. To vás nebavilo?

„Nebavilo. Čo tam bola za špina, podvody, nerešpektovanie agentov! Nebol zákon, ktorý by vás pred niečím ochránil. Hlavne, že naša milá UEFA chcela 250-tisíc švajčiarskych frankov za získanie licencie. Potom som zistil, že agenta môže robiť každý právnik. Prečo ja mám teda platiť, a oni to isté robia aj bez platby?! Povedal som si, že sa radšej vrátim tam, kde mi je to vlastné, na ihrisko, k emóciám a trénerstvu.“

Počúvame vašu češtinu v našom rozhovore a pýtame sa, prečo vás niektorí obviňujú z toho, že vraj hovoríte českonemčinou? Rozprávate podľa nás čisto.

„Keď som sa do Českej republiky vracal, mal som naozaj problémy vtesnať sa nazad do češtiny. Použil som sem-tam nemecké slovo. Historicky je to dané, u nás nie sú Nemci príliš obľúbení. Postupne som sa snažil povyhadzovať nemecké slovíčka a po návrate do Prahy to už bolo lepšie. Nikdy som nemal v češtine, chráňboh, nemecký prízvuk.“

Keď si zoradíme mnohé polemiky o vás, aj v súvislosti s obvinením z užívania drog, čo sa vyvrátilo, akoby zakaždým chcel niekto na vás niečo našiť. Prečo?

„Neviem. Ak som niekomu niečo urobil v minulom živote a teraz sa mi chce pomstiť... Nech mu je to dopriate. Ja by som len rád poznal toho človeka, ktorému prekážam. Neviem, či je to skupina ľudí, jednotlivec, alebo predsudky, že si to akurát nahováram, ale niekto mi chce niekde uškodiť. A musí vedieť prečo.“

Čo rád robíte vo voľnom čase v Ružomberku?

„S partiou hráme tenis a stolný tenis. Pokiaľ to ide, som s rodinou. Ale aj tak je tréner pohltený futbalom. Zapnem televízor a sledujem ligy z Európy. Mám sa z čoho učiť, i relaxovať. Nie som žiadny fanatik, ale futbal je fenomén a ja ho milujem.

Jeden z vašich predchodcov František Komňacký chodil do okolia Ružomberka lyžovať. Aj vy pôjdete?

„Už sa na to teším. Ja i moja dcéra radi lyžujeme. Chlapcov čakajú v zimnej príprave bežky.“

STRETNUTIE S MEDVEĎOM

František Straka mal nedávno nohy na pleciach. Pri potulkách nad Hrabovom, kde bývajú s manželkou v apartmánovom dome, uvidel v malom údolí medveďa. To nikdy doteraz nezažil a spolu so svojou polovičkou sa veľmi naľakali. Nielen oni, ale aj ich tri psy fujazdili šprintom z lesa preč.

KTO JE FRANTIŠEK STRAKA

Narodil sa 21. mája 1958 v Českých Budějoviciach, 35-násobný československý reprezentant (1983 – 1990) sa preslávil v Sparte Praha. Veľký kus kariéry si odkrútil v Nemecku. Je štvrťfinalista MS 1990, štvornásobný majster v Sparte, trikrát víťaz Československého pohára. Trénerskú kariéru odštartoval vo Wuppertale (2000), pokračoval v Tepliciach (2002 – 2004), Sparte (2004), Ahlene (2005), Plzni (2006), Innsbrucku (2006 – 2007), Českých Budějoviciach (2007/2008), v OFI Kréta (2008). V júni 2009 viedol v prípravnom zápase proti Malte českú reprezentácie. Z prvého manželstva má syna Františka, z druhého súčasného s manželkou Zdeňkou dcéru Terezu, atlétku, behá štvorstovku za Olymp Praha.

IVOR LEHOŤAN

FOTO AUTOR